Moje stretnutie s Bennym Golsonom!!!

Benny Golson bol prvým jazzovým hudobníkom, ktorý mi v puberte učaril natoľko, až som sa po neustálom počúvaní geniálne emotívnych sól z albumu Moanin‘ od Arta Blakeyho & The Jazz Messengers, rozhodol začať hrať na saxofóne. Táto magnetofónová nahrávka vlastne neovplyvnila len mňa, ale i generáciu budúcich jazzových hudobníkov študujúcich na žilinskom konzervatóriu narodených po roku 1976. Nebojím sa dokonca tvrdiť, že bola prvou hardbopovou v tomto prostredí.

Od tých čias som sa s ním túžil osobne stretnúť, žiaľ, okolnosti tomu nepriali: V roku 1996 som práve koncertoval v Česku, počas bratislavských jazzákoch, na ktorých bol – pravdaže – on. V roku 2000 som bol na šnúre po Európe so Swinging Europe. Bennyho som videl konečne naživo v Dánsku, ale iba letmo, keď vychádzal z hotela, no my sme na ďalší deň cestovali do Švédska, takže jeho koncert som minul. V roku 2001 som zasa zmeškal jeho workshopy na University of Louisville v Spojených štátoch, kde som študoval. Dokonca ešte pred rokom sa Erik Rothenstain pýtal, prečo som nebol na Golsonovom koncerte vo Viedni. Priznám sa, ani som o ňom nevedel. Už som sa zmieril s faktom, že sa so svojím idolom nikdy nestretnem.

Až kým mi na konci júna nezavolal Patrik Španko - majiteľ jazzového portálu skjazz.sk - s otázkou, čo robím v utorok. Nakoniec som Bennymu ešte otváral dvere, keď vchádzal do viedenského klubu Jazzland z námestia Schwedenplatz, kde sa, napriek množstvu ľudí, nedal neprehliadnuť.

Konečne som sa naživo započúval do tónov, ktoré patria iba jemu. Šarmantne charizmatický velikán s prívetivým úsmevom si s dávkou dramatickosti vytruboval na svojom saxofóne, sprevádzaný Fritz Pauer Triom (Fritz Paur - klavír, Johannes Strasser - kontrabas a Joris Dudli - bicie nástroje). Jeho sóla mi na chvíľu pripomenuli päťdesiate roky, vtedy ako hrával s Artom Blakeym, akoby sa však uplynuté polstoročie v ten moment stratilo, postavilo nad samotný čas. Odzneli improvizácie jeho legendárnych skladieb: Whisper Not, Along Came Betty, Gypsy Jingle Jangle, Horizont Ahead a tak ďalej. Medzi tým spríjemňoval večerné posedenie spomienkami na Johna Coltrana, zahral i skladbu Mr. P.C. či Take the “A“ Train od Billyho Strayhorna a nešťastnom osude trubkára Clifforda Browna, pre ktorého odznelo I Remember Clifford.

Do klubu som musel zájsť i v piatok a sobotu. So svojimi pocitmi som sa chcel podeliť s čo najviac ľuďmi, pozval som teda svoju priateľku Klaudiu Guzovú, synovca Maja, prišiel i literárny kritik Peter F. ‘Rius Jílek a saxofonista Nikolaj Nikitin. Všetci ma začali presviedčať, aby som za ním šiel, ale nechcel som ho vyrušovať, zmeniť sa na praobyčajného fanúšika, no nakoniec som to predsa len spravil.

Neviem presne opísať svoje pocity, sedieť so živou legendou, bol som jednoducho šťastný. Benny sa správal normálne a hlavne skromne a nenamyslene. Bavili sme sa pár minút, spoločne sediac za stolom, povedal som mu, ako výrazne ovplyvnil moje hudobné smerovanie a podaroval som mu svoj album I Always Tell You..., ktorý obsahuje i skladbu Faraway from Us, venovanú práve tomuto géniovi.

Začal sa druhý set a Pauerovo trio sa s ešte väčšou dávkou energie nasledovalo Bennyho, ktorý sa plnou parou rútil ako lokomotíva. Klaudia žartovne poznamenala, že azda zvýšil výkon práve preto, že tu má takého obrovského fanúšika. Aj teraz vypĺňal čas medzi skladbami svojimi príhodami, spomenul si na Milesa Davisa, na jeho skladbu Stablemates, i ako sa ho opýtal, čo hulil, keď písal tento song.

Na ďalší, posledný deň som bol úplne prekvapený, Benny ma vítal s úsmevom a slovami: „Hi Milo!“ Opäť sme sa chvíľu rozprávali, nechať som si podpísať zopár pôvodných albumov a daroval som mu ešte noty so skladbou Faraway from Us.

Pri Bennyho témach si uvedomíte jeho majstrovstvo, na jednej strane sú spevne zapamätateľné, na druhej sa v nich skrýva náročná kompozícia. Neustále na pódiu dokazoval svoju vysokú profesionálnu úroveň, zmenil sa tam na tridsiatnika, s nesmiernym entuziazmom a kreativitou. Dúfam, že napriek pokročilému veku, hoci absolútne nevyzerá na to, že má viac ako osemdesiat, tu ešte s nami pobudne. Predsa, je to jeden z posledných žijúcich poslov, ktorý stál pri zrode toho najlepšieho, čo the real jazz ponúka. Tejto histórii a mainstreamovej klasike zostávame viacerí stále verní, pretože z nás spravila to, čím sme dnes, sústavne v nej nachádzame inšpirácie, pre nás je táto hudba jednoznačne večná.

Autor: Milo Suchomel

Tento príspevok bol publikovaný na skjazz.sk.

Prečítajte si tiež:

- Džez mi dáva najväčšiu slobodu. Rozhovor s Milom Suchomelom

- Legendárny Benny Golson prichádza na Slovensko

- Milo Suchomel: I Always Tell You...