Pod čepcom býva najväčšia tma

Niekedy krátko po vydaní knihy Čepiec od Kataríny Kucbelovej sa na sociálnych sieťach a internetových portáloch prostredníctvom platenej reklamy horlivo promoval videoklip novovzniknutej kapely Šalefuky. Tento senzusovský typ ľudovej zábavy, ktorá sa usiluje napodobniť marketingový výraz populárnych Kandráčovcov, by sa dal jednoducho odignorovať, keby za ňou nestála významná tvár slovenského džezu – Milo Suchomel. Aj takýto neočakávaný príklad toho, ako sa možno priživiť na masovom nevkuse, rezonuje v autorkinej otázke, „prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu“ (s. 10).

Básne ako mémy

Sólový knižný debut Ivony Pekárkovej zaujme svojím obalom; nenachádza sa na ňom totiž klasicky meno autora a názov publikácie – tie sú uvedené na jej chrbte a vo vnútri na úvodnej strane –, ale tri obrázky spojené lentikulárnou technológiou, ktoré sa objavujú každý zvlášť iba v určitom uhle: poetka drží krájač na vajíčka pred použitím a po ňom, pričom nechýba ani detailný pohľad na inkriminovanú kuchynskú pomôcku. Celkovo pôsobí tento výjav ako vizuálna inštruktáž, bočne však môže vyvolávať i spomienku na deväťdesiate roky, keď sa týmto populárnym flip efektom ozvláštňovali nálepky, záložky či pravítka. Scéna je zároveň strojene amatérska a civilná, pripomína fádne školské prostredie, čo evokujú lavička, nástenná tabuľa a okrasné rastliny.

Antikozmogonija

Ballina novela U ime oca sažeto je pripovijedanje glavnog lika o vlastitom životu koji točno karakterizira prazni, upadljivi prostor na stranicama između pojedinih poglavlja. Ta bijela mjesta simboliziraju njegovu banalnost, nevažan su, digresivan dio središnje priče koja se sastoji od uspomena na narušene obiteljske odnose. Međutim, nije riječ o njihovoj analizi, tekst je za takvo nešto previše prozračan i nedostaje mu dublji psihološki uvid. Unatoč tome, obuhvaća, iako tek esencijalno, motivaciju ljudskog djelovanja: impuls potrebe za postojanjem.

Rosovej terapeutické písanie

O Michaele Rosovej sa toho v literárnych krčmičkách nahovorilo už veľa: niekto sa nad jej menom iba uškrnie, iným stúpne tlak, ale zväčša sa všetci zhodnú, že ako autorku ju nepochybne akceptujú. A to zrejme úplne stačí, bez ohľadu na aroganciu alebo prostorekosť, ktorými údajne oplýva. Svojou najnovšou knihou Tvoja izba napokon dáva mnohým rečiam za pravdu, lebo čitateľstvu znalému domácej kultúrnej bubliny nemôže ujsť až prílišná blízkosť so skutočnými osobami a situáciami, hoci v poznámke na záverečných stranách sa zabezpečuje licenciou na dielo náhody. Z tohto hľadiska ide o praobyčajný bulvár, veď vyťahovať súkromie na svetlo sveta a svojvoľne ho pretriasať nie je veľmi slušné.

Keď Houellebecq začne trolovať

O Michelovi Houellebecqovi sa často hovorí ako o literárnom fenoméne, nielen v domácom Francúzsku, kde získal najprestížnejšiu Goncourtovu cenu, ale i naprieč západným svetom, ktorý je zároveň ústrednou témou jeho románov. Jedni tvrdia, že mu nastavuje ostré zrkadlo, iní ho zasa považujú za cynika či nihilistu alebo až obviňujú zo sexizmu a xenofóbie. Svojím jazykom, na prvý pohľad vskutku politicky nekorektným, však neskĺzava na úroveň jarmočnej demagógie, ale presne naopak, rafinovane cezeň analyzuje strachy privilegovaného belocha zo strednej triedy.

Post... postpost... ľúbostná poézia digitálneho veku

S pojmom text generation, ktorým literárny vedec Jaroslav Šrank vymedzil v slovenskej ponovembrovej poézii výrazný experimentálny modus od konvenčnejšieho prístupu, sa ešte stále dá spojiť i tvorba Michala Talla. Atribút experimentu však pre ňu už predsa len nie je úplne priliehavý, keďže počiatkom deväťdesiatych rokov sa z poetologických noviniek Petrov Macsovszkého a Šuleja postupom času sformovala doslova anesteticko-dekonštruktívna tradícia sústredená prevažne okolo časopisu Vlna či vydavateľstva Drewo a srd. U recenzovaného autora reprezentujúceho najmladší článok tohto zoskupenia sa inšpirácia jeho kmeňovými predstaviteľmi, akými sú okrem spomenutých aj Michal Habaj alebo Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová a Nóra Ružičková, stáva uvedomelým umeleckým programom. No treba tiež zdôrazniť, že obe jeho zbierky Antimita a Δ sa netvorivému preberaniu postupov vyhli.

V ciaccone je dôležitý kontrapunkt

Tomáš Hučko si pre svoj debut zvolil názov Chaconna podľa barokovej skladby založenej na variačnej forme. Za jeden z najznámejších príkladov takejto kompozície možno považovať poslednú časť Partity číslo dva v d mol pre sólové husle od Johanna Sebastiana Bacha. Autor, napokon, túto referenciu podrobuje subverzii, žiaľ, nie v nosnom rukopise knihy, ale v doň vloženej staršej poviedke. Ani ďalšie obdobné literárne, esejistické či dramatické vsuvky nie sú súčasťou hlavného textu a hoci ho dopĺňajú, pôsobia dezintegrovane. Ústrednej postave síce často evokujú určité životné udalosti, no plnia skôr funkciu prevzatej citácie a od centrálneho rozprávania sa odlišujú natoľko, až sa zdá, že nejde primárne o snahu vytvoriť žánrovú koláž, ale o strojený pokus natiahnuť rozsah vhodný na vydanie publikácie.

Od šamana ku kaukliarovi

Čitateľom Marka Vadasa je už dôverne známy rukopis, ktorý žánrovo zapadá medzi takzvanú flash fiction, teda poviedky veľmi krátkeho rozsahu. Ak sa v próze stretávame s takýmito menšími kompozíciami, možno od nich právom očakávať i spätný efekt podobný ako v poézii. To znamená, že výrazne obmedzený priestor síce bráni prehĺbeniu sujetovej zložky alebo vnútornému rozpracovaniu charakterov, no na druhej strane sa otvára inej príležitosti, napríklad budovaniu dojmov a nálad. Autorov opätovný návrat k tematizácii subsaharskej Afriky v knihe Zlá štvrť na to má predpoklady, avšak v porovnaní s predchádzajúcimi zbierkami Liečiteľ a Čierne na čiernom sa produktívnosť opakujúceho sa literárneho počinu akosi vytráca.

Anamnéza vedomia podľa Dobrakovovej

Lara z eponymnej poviedky v zbierke Matky a kamionisti od Ivany Dobrakovovej hovorí, že „myšlienky sa hrnú a neviem si s nimi rady“ (s. 109). Tento citát vystihuje i povahu ostatných textov, pre ktoré je charakteristický prúd vedomia ústredných postáv, často až nekontrolovateľný, v podobe defilovania spomienok a zážitkov, príjemných alebo negatívnych, siahajúcich do detstva a dospievania či sa odohrávajúcich v dospelosti. Medzi ne sa zaplietajú neodbytné analýzy seba, vzťahov s ľuďmi a vôbec okolitého sveta. Avšak v týchto vnútorných monológoch drieme hlavne čosi chorobné a nezdravé, a predsa nie také nezvyčajné.

Herbertov odkaz

„Začiatok je moment, keď treba najviac dbať na to, aby sa neporušila rovnováha. To vie každá členka sesterstva Bene Gesserit. Keď teda skúmate Muad’Dibov život, dajte si pozor, aby ste ho správne umiestnili do prúdu času: narodil sa v päťdesiatom siedmom roku imperátora padišacha Šaddáma IV. A predovšetkým si uvedomte, aké miesto sa s ním spája: planéta Arrakis.“ Týmito slovami sa začína vedeckofantastický román Duna, ktorý sa stal kultovým ešte za života svojho autora Franka Herberta.

Básničky pre bratislavské mamičky

V bulvári občas ešte zvyknú spomenúť, že sa kedysi dávno zúčastnila vôbec prvého televízneho reality formátu na Slovensku, ale onen sen stať sa miliónovým dievčaťom šoubiznisu sa jej napokon nenaplnil. S odstupom času sa však presadila presne na opačnej strane, v kultúrno-umeleckom priestore. Reč je, pravdaže, o Mirke Ábelovej, mediálne azda najznámejšej domácej poetke.

Zo slovenského hororu

Publikuje pod pseudonymom Mark E. Pocha a štylizuje sa do roly Charlesa Mansona na českej a slovenskej literárnej scéne. Dá sa však predpokladať, že nie je členom žiadnej nebezpečnej náboženskej sekty a ani potajme nikoho nemučí či nevraždí. Jeho doterajšia tvorba ale potvrdzuje záľubu v hororových subžánroch ako slasher a splatter, čo evokujú už pulpové názvy kníh Krajina kanibalov, Kontakt. Záhuba prichádza z nebies alebo Na Dušičky zomrieš. No román Dom 490 mal byť iný.