Nájdený Kerouac

Román Jacka Kerouaca označovaný za prvý vychádza so šesťdesiatročným oneskorením, no nie v legendárnom sanfranciskom centre bítnickej generácie City Lights a dokonca ani v angličtine, svetovú premiéru má práve na Slovensku. Je to perlička, s ktorou sa vydavateľstvo Artforum môže určite pochváliť.

Ivan Aľakša: Určite je vo fantastike veľa braku a gýča, a aj preto ju máme radi

Fantázia je jediným slovenským časopisom, ktorý programovo dáva priestor hlavne špekulatívnej fabulácii, teda okruhom, ktoré sa bežne označujú ako fantasy, horor, science fiction a podobne. Čo je podľa teba špecifické práve na tomto type umenia?

Tvarohový koláč na ruský spôsob

Veruže tento príspevok nebude kulinársky, aj keď tvarohový koláč, ktorý sa stal názvom ruskej snímky z roku 2008, vyzerá naozaj chutne, ale Čizkejk (Чизкейк) je o čomsi inom. V prvom rade reprezentuje súčasnú mainstreamovú produkciu ruskej kinematografie – žiaľ – pre slovenského diváka nedostupnú. V záplave – lepšie povedané v cunami – amerických psychotrilerov však vyniká a je skutočnou filmovou lahôdkou.

Hororová konferencia

20. mája sa v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied v Bratislave konala medzinárodná konferencia pod názvom Strach a hrôza s podtitulom Podoby hororového žánru.

Nech vojde ten pravý. John Ajvide Lindqvist

Kto má rád upírske romance, ale z Twilight ságy sa mu dvíha žalúdok, tak román Johna Ajvideho Lindqvista Nech vojde ten pravý si nemôže nechať ujsť. Čitateľ tu totiž nenájde lacný sentimentálny príbeh, kde sa démonická bytosť dostáva do ľúbostného vzťahu s človekom, aby v nej napokon zvíťazilo čosi ľudské ako v rozprávke; tento svet si vystačí bez dobrých a zlých, na ich mieste sú len silnejší a slabší. Azda preto sa zdá byť oveľa skutočnejším.

Hľadanie mythomoteuru J. C. Hronského

Keď si v roku 1941 Jozef Cíger (1896–1960) úradne doplnil priezvisko o prídomok zo svojho umeleckého mena (1), nebol to len akt znovupotvrdenia jeho vtedy už zdanlivo neotrasiteľnej pozície v slovenskom kultúrnom panteóne podľa pseudonymického vzoru Vajanský – Tajovský, išlo o čosi viac; tento krok bol v podstate personálnou úniou medzi jeho spisovateľským a neliterárnym životom, poukazoval na to, že niet žiadnej rozpoltenosti, je iba on sám a vo všetkých smeroch prezentuje jedno jediné stanovisko – to národné. Samozrejme, je náhoda, že sa tento autor narodil na Pohroní, podobne ako Jozef Gregor (1874–1940) v Tajove či Božena Slančíková (1867–1951) neďaleko polichnianskeho prameňa Timrava, no topos ako určujúci sebaidentifikačný element mu v jeho prípade hral do karát, pretože prekračoval rámce lokálpatriotického sentimentu; je to totiž „slovenský Hron!“ (2), ako ho imperatívne oslovuje lyrický subjekt v jednej z predrevolučných básní Andreja Sládkoviča (1820–1872). Symbolický rozmer tejto rieky teda nie je regionálny, ale – naopak – zastupuje ideu slovenskosti pars pro toto.