Debutová zbierka poviedok Moniky Kompaníkovej, požičajúc si slová Ivana Krasku, ‚plachým akordom hučí‘. Začínajúca autorka sa v šiestich dejovo nesúvislých príbehoch snaží ponúknuť výpoveď o osamelosti prostredníctvom introvertných indivíduí, ktoré reprezentujú malé existencie, pohybujúce sa v nadčasovom priestore bežného ľudského. Ich defilé vytvára zároveň možnosť sondáže vo vnútri človeka-samotára, konfrontovaného so životnou stagnáciou a stereotypom.