14. februára 2007

Muzikanti trhajú z ľudí kusy mäsa

Podobne ako spisovateľ Marcel Mikola - postava z poviedky Stodvanásť schodov -, aj jej autor Karol D. Horváth môže otvoriť víno a pripiť si na svoj literárny prínos.

Horváthove poviedky sú určené širšej čitateľskej verejnosti; vhodne zapĺňajú chvíle voľna, a hlavne nezanechávajú žiadne otázky, len dojem, ktorý čitateľa nerozruší, ale naopak, na okamih vnorí do komorného príbehu zo sveta tragikomických ľudí figúrok. Deje sa tak - paradoxne - zväčša cez formy nízkej komerčnej produkcie vyvolávajúcej pocity napätia, vzrušenia a zábavy. Postmoderný rozmer sa s týmito postupmi hrá a približuje ich k serióznejšiemu vnímaniu; prvky trileru, pornografie a - slovami Kornela Földváriho - "neľútostnej čiernočiernej irónie" sa tak dostávajú do Horváthovho rukopisu a prehodnocujú postavenie braku, okrádajúc ho o jeho vlastné princípy.

Pozornému čitateľovi - napríklad - určite neujde poviedka Nenávidím dychovku!, podarená paródia transformujúca americký horor Od súmraku do úsvitu (scenár Quentin Tarantino) na slovenské pomery: "Tubista sa vystiera. Má krvavé ústa. Usmieva sa. Muž na parkete sa otáča do sály. Ešte stále kričí. Má odhryznutú väčšiu časť hornej pery a nos. (...) Muzikanti sa pohybujú davom, trhajú z ľudí kusy mäsa a pijú striekajúcu horúcu krv."

Nie je to však iba inšpirácia v lacnej populárnej tvorbe, autorovi sa darí zachytiť aj introvertné osudy a dotknúť sa ich pocitov, psychiky - opäť náznakovo - v súčasnom svete, s ktorým ich spájajú azda len dobové digitálne produkty ako počítačové hry či SIM karty. Hoci Horváthove poviedky nemožno označiť za nudné, autor sa predsa len stereotypne pridržiava schémy, v ktorej ako-tak obmieňa časopriestor, postavy a príbeh. Našťastie, zatiaľ má dostatok nápadov, aby sa jeho schéma v dejových vzťahoch a vo vypointovaní nestala príliš predvídateľnou a priehľadnou.

Vyšlo v Hospodárskych novinách

zzz