Keď
sa autori rozhodnú vydať zbierku básní, každý vlastnú, no v spoločnej
knihe, buď ide o antológiu, alebo manifest. Pôvodne plánovaný názov projektu – Trikolóra, ktorý pretrval
vo výtvarnom spracovaní Ane Ostrihoňovej, skôr svedčí o tom druhom,
lebo tieto individuálne poetologické vklady vytvárajú synergický emblém
akcentujúci zabudnuté humanistické ciele súčasnej západnej civilizácie. Ale
výsledný efekt tohto literárneho počinu, napokon, vystihuje jeho finálny názov;
je to strach zo stavu, kam dospela novodobá industriálna spoločnosť,
napriek žoviálnemu heslu Veľkej francúzskej revolúcie, do sveta, ktorý sa bojí
poézie.
„Organizátori černošského pohybu ináč dosť majú starosti krotiť isté vlastnosti svojej rasy, zbavovať svojich príslušníkov sklonu k ľahkomyseľnosti alebo aspoň istého druhu bohémstva, priúčať k väčšej pozornosti o čistotu i vnucovať väčší záujem o vzdelanie a systematickú prácu. Nasťahovanie sa černošskej rodiny do ulice je zavše postrachom a obsadzovanie istej časti mesta znamená útek belochov, lebo černošská neusporiadanosť neznamená dobré susedstvo.“
