V Bráne Irkally je Juraj Červenák opäť manierista; priveľmi zahlcuje stránky deskriptívnym pásmom a historicko-kultúrnymi reáliami. Keďže sú ale Dobrodružstvá kapitána Báthoryho 2 textovo hutnejšie, autor na tento svoj zlozvyk iba väčšmi upozorňuje. No považujem to už za jeho poetologickú črtu, nikto predsa starého psa novým kúskom nenaučí. Len príbeh potom trpí; akčný šmrnc Strážcov Varadína nahrádza ani nie nuda, skôr spomalenosť. Tu sa rovno ponúka otázka, ako nový čitateľ – nie skalný fanúšik – zareaguje na takúto zmenu, či mu prihrievaný guláš western ešte zachutí.