Pod čepcom býva najväčšia tma

Niekedy krátko po vydaní knihy Čepiec od Kataríny Kucbelovej sa na sociálnych sieťach a internetových portáloch prostredníctvom platenej reklamy horlivo promoval videoklip novovzniknutej kapely Šalefuky. Tento senzusovský typ ľudovej zábavy, ktorá sa usiluje napodobniť marketingový výraz populárnych Kandráčovcov, by sa dal jednoducho odignorovať, keby za ňou nestála významná tvár slovenského džezu – Milo Suchomel. Aj takýto neočakávaný príklad toho, ako sa možno priživiť na masovom nevkuse, rezonuje v autorkinej otázke, „prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu“ (s. 10).

Básne ako mémy

Sólový knižný debut Ivony Pekárkovej zaujme svojím obalom; nenachádza sa na ňom totiž klasicky meno autora a názov publikácie – tie sú uvedené na jej chrbte a vo vnútri na úvodnej strane –, ale tri obrázky spojené lentikulárnou technológiou, ktoré sa objavujú každý zvlášť iba v určitom uhle: poetka drží krájač na vajíčka pred použitím a po ňom, pričom nechýba ani detailný pohľad na inkriminovanú kuchynskú pomôcku. Celkovo pôsobí tento výjav ako vizuálna inštruktáž, bočne však môže vyvolávať i spomienku na deväťdesiate roky, keď sa týmto populárnym flip efektom ozvláštňovali nálepky, záložky či pravítka. Scéna je zároveň strojene amatérska a civilná, pripomína fádne školské prostredie, čo evokujú lavička, nástenná tabuľa a okrasné rastliny.