V porovnaní s básnickým debutom Pálenie včiel (2001) uznaným Cenou Ivana Kraska sa druhá zbierka poézie Jána Gavuru (1975) Každým ránom si (2006) posúva – ako autor sám hovorí – „z pozície jazyka a semiotiky“ k plánu „obsahu, myšlienok a ideí“ (Knižná revue 5/2007). Komunikácia s čitateľom si však naďalej zachováva určitý stupeň apercepčnej náročnosti, hoci badať i jej vedomé oslabovanie, veď už samotný názov publikácie je akousi paralelou ku gnóme – teda formálne simplexným, konvenčným, ba až klišéovitým, no významovo hĺbkovým postihnutím filozofie raison d‘être vychádzajúcej z osobnej intelektuálnej a skúsenostnej bázy.