Pápež homosexuálov

Rogerovi Peyrefittovi sa ako absolventovi prestížnej parížskej univerzity Sciences Po rysovala sľubná kariéra v diplomacii, ale z pozície tajomníka na veľvyslanectve v Grécku musel rezignovať pre pomer s mladíkom. Krátko nato napísal román Les Amitiés particulières, ktorý zožal v intelektuálnych kruhoch veľký úspech a získal Prix Renaudot, jednu z najvýznamnejších francúzskych cien za literatúru. Nacisti medzitým vo svete rozpútali vojnu.

Alchýmia strachov a úzkostí

Na začiatku päťdesiatych rokov vyšli mladej Amparo Dávile tri básnické zbierky (Salmos bajo la luna, 1950; Perfil de soledades, 1954; Meditaciones a la orilla del sueño, 1954), no s poéziou sa náhle rozlúčila a po vyše polstoročnej prestávke publikovala poslednú kolekciu (El cuerpo y la noche, 2011), ktorá práve onú veľkú časovú medzeru kontinuálne završuje. Na sklonku uvedeného desaťročia však začína písať krátku prózu, rovnako vydáva tri zbierky, ale nenáhlivo, s odstupom v jednotlivých dekádach (Tiempo destrozado, 1959; Música concreta, 1964; Árboles petrificados, 1977). Zdalo sa, že sedemdesiate roky budú pre ňu definitívnym odchodom z literatúry. Jej posledná kniha poviedok napokon vychádza tesne pred spomínanou poslednou zbierkou básní (Con los ojos abiertos, 2008). Aj keď teda debutuje a uzatvára svoju autorskú činnosť ako poetka, kritika i čitatelia sa upriamujú hlavne na fabulárnu tvorbu tejto mexickej spisovateľky.