Na
začiatku päťdesiatych rokov vyšli mladej Amparo Dávile tri básnické zbierky (Salmos bajo la luna, 1950; Perfil de soledades, 1954; Meditaciones a la orilla del sueño,
1954), no s poéziou sa náhle rozlúčila a po vyše polstoročnej
prestávke publikovala poslednú kolekciu (El
cuerpo y la noche, 2011), ktorá práve onú veľkú časovú medzeru kontinuálne završuje.
Na sklonku uvedeného desaťročia však začína písať krátku prózu, rovnako vydáva
tri zbierky, ale nenáhlivo, s odstupom v jednotlivých dekádach (Tiempo destrozado, 1959; Música concreta, 1964; Árboles petrificados, 1977). Zdalo sa,
že sedemdesiate roky budú pre ňu definitívnym odchodom z literatúry. Jej posledná
kniha poviedok napokon vychádza tesne pred spomínanou poslednou zbierkou básní
(Con los ojos abiertos, 2008). Aj keď
teda debutuje a uzatvára svoju autorskú činnosť ako poetka, kritika i čitatelia
sa upriamujú hlavne na fabulárnu tvorbu tejto mexickej spisovateľky.