Praktický slovník chorvátsko-slovenských falošných priateľov

Zaujímavou publikačnou aktivitou Katedry slovenského jazyka a literatúry pri Inštitúte západoslovanských jazykov a literatúr na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe, ktorá určite stojí za pozornosť nielen v kroatistickej a slovakistickej, ale i v širšej slavistickej sfére, je autorský slovník chorvátsko-slovenských interlingválnych homoným s titulom Lažni prijatelji – Falošní priatelia.

Sociálna psychologicko-satirická románová trojnovela s prvkami politického trileru

Knihou Naničhodnica pokračuje Jana Juráňová v realizácii svojho dlhodobého autorského programu, vychádzajúceho z feministickej analýzy rodových stereotypov. Spoločenskú konformitu tentokrát narúša intersekcionálne, to znamená, že sa sústreďuje na viacero súbežných faktorov, ktoré prehlbujú diskrimináciu človeka. Protagonistka Ľudmila je nielen žena, no navyše stará – má už cez osemdesiat – a k tomu ešte invalidka na vozíku a čerstvá bezdomovkyňa. Čím viac sa teda znásobujú jej nevýhody z pohľadu väčšiny, tým sa stáva menej viditeľnou, nepotrebnou pre okolie, všímajú si ju iba ak z ľútosti, prípadne keď vzbudzuje nechuť a zavadzia: „z centrálneho príjmu nemocnice musela odísť, lebo babu za okienkom príšerne znervózňovala svojimi igelitkami“ (s. 12).

Vraj surrealizmus pretkaný s históriou

Noémi Bogyó publikovala svoj románový debut Slepé škvrny pôvodne v maďarčine vo vydavateľstve Kalligram a o pár rokov neskôr, už pod značkou Lindeni knižného domu Albatros Media, vyšiel aj v slovenskom preklade, symbolicky – k tridsiatemu výročiu nežnej revolúcie, ktorá tvorí jeho východiskový bod. Napriek tomu, že vznikol v národnostnomenšinovom prostredí, jeho spracovanie sa prirodzene integruje do dejín majoritnej kultúry, lebo neobsahuje príznakové odkazy na lokálne etno-jazykové reálie. Takáto snaha o neutrálnu výpoveď je však niekedy na škodu, keďže skúsenosť jednotlivca zo špecifickej komunity, môže byť oveľa pozoruhodnejšia než tá, ktorá v spoločnosti bežne prevláda. Autorka, samozrejme, nemá povinnosť automaticky reflektovať v diele svoj pôvod, hoci na politickú scénu počas novembrových udalostí vstupovali i tieto záležitosti.

Rozhovor s porotou Anasoft litera 2020: Peter F. 'Rius Jílek

Aká bola pre vás skúsenosť byť v porote ceny Anasoft litera?

V prvom rade ma veľmi potešilo, že som bol oslovený. Úprimne to bola pre mňa veľká česť byť členom poroty najprestížnejšej literárnej ceny na Slovensku. Už som mal možnosť porotcovať v zopár súťažiach venovaných poézii i beletrii, no zameraných hlavne na tvorbu začínajúcich autoriek a autorov. V Anasoft litere sa však hodnotia prozaické texty, ktoré už boli publikované, to znamená, že pravdepodobne prešli očakávaným serióznym vydavateľským procesom. Za pomerne náročné považujem zosúladiť osobný a pracovný život s plánom prečítať v priebehu niekoľkých mesiacov viac ako stovku kníh, pričom po niektorých by som určite ako čitateľ za normálnych okolností nesiahol, ale predsa som nejaký profesionál.

Geopolitické vízie z geopatogénnej zóny

Sivý dym, podľa ktorého je i kniha od Ziemowita Szczereka pomenovaná, sa pomaly rozlieza z východnej Európy do strednej. Tento zvláštny úkaz právom vzbudzuje obavy: ohýba skutočnosť, zahráva sa so zákonmi časopriestoru a v ľuďoch zanecháva vážne psychické traumy, ak vôbec kontakt s ním prežijú. Námet, akoby vystrihnutý z novely Hmla od Stephena Kinga či románu Anihilácia od Jeffa VanderMeera, má však v podaní poľského autora úplne inú úlohu – prvky hororu a vedeckej fantastiky sú iba kulisami pre geopolitickú reportáž o etnickom nacionalizme.

Zlá kniha o zlom Jánošíkovi

Nie je špecifikom slovenskej ľudovej kultúry, keď štatút hrdinu získava osoba mimo zákona. Podobne ako baroková slovesnosť vytvorila z Juraja Jánošíka symbol boja za sociálnu spravodlivosť, aj jeho francúzsky súčasník Cartouche okrádal boháčov a rozdával ich majetok medzi chudobnými vrstvami. Rovnako altruisticky sa podľa anglických balád správal už svetovo najpopulárnejší zbojník Robin Hood na sklonku stredoveku. Skutočný život takýchto banditov však nebol natoľko zásadový.

Posledný mohykán postmoderny

Romány História (2009), Spolu (2015) a Fytopaleontológia tvoria voľnú trilógiu, ktorou Peter Šulej prispieva do subžánru generačnej výpovede o spoločnosti. Rámcovými postavami z kohorty Husákových detí analyzuje prelínanie individuálneho žitia s meniacimi sa reáliami doby, aby v konečnom dôsledku dokázal, že dejiny – či už osobné, alebo univerzálne – nemajú lineárnu a kontinuitnú platnosť, ale sú takpovediac referenčným bludiskom kulturálnych artefaktov. Aj preto je možné k jednotlivým knihám pristupovať v rôznom poradí, bez chronologickej nadväznosti, dokonca ich chápať ako samostatné diela, keďže každá vo svojej podstate variuje načrtnutú tému nezávislo.

Zemestrasenie v čase korony. Chorvátsky zápisník #8

V nedeľu dvadsiateho druhého marca krátko pred pol siedmou ráno zasiahlo Záhreb zemetrasenie. Bol som vtedy už hore, snažil som sa pracovať na počítači, keď sa panelové steny zrazu začali kymácať zľava doprava, akoby boli iba z lepenky a pod náporom prudkého vetra. V tej chvíli mi nenapadlo, že ide o stredne silný otras magnitúdy päť a pol Richterovej stupnice. Všetko sa len šialene triaslo, knihy vypadávali z poličiek a blízko mňa doslova pukol múr.

Balkovo podivno

V názve svojej knihy Østrov použil Peter Balko zámerne ortografickú dekoráciu, ktorej sa hovorí metalový umlaut, aby sa prostredníctvom nej – takisto ako v prípade uvedenej hudobnej scény – naznačila inšpirácia v germánskom kultúrnom priestore. Za touto diakritickou štylizáciou sa napokon ukrýva konkrétna indícia, keďže preškrtnuté o je charakteristickou prehláskou vo viacerých nordických abecedách. Slovo ø dokonca v dánčine naozaj znamená ostrov. Nemožno však považovať za úplnú náhodu, že samotné písmeno sa vyskytuje i v menách Petera Høega či Joa Nesbøho, emblematických autorov škandinávskej kriminálky. Práve tá sa totiž stáva jedným z dôležitých kompozičných prvkov recenzovaného románu.

Bodnárovej drobnokresba novej ženskosti

Chcem redukovať formu“ (s. 68) – píše si do denníka anonymná K., protagonistka knihy Koža od Jany Bodnárovej. Aj samotnú autorku charakterizuje tento postup minimalizácie, v ktorom je práve jednoduchosť tvaru nositeľom komplexnejšieho významu. Rozsahom krátka próza tak epickou šírkou pripomína obsiahly román, avšak zachovaný vo fragmentoch. Túto súvislosť evokuje kompozícia textu, tvorená sumou momentných obrazov, zjednotených lineárnym príbehom s retrospektívnymi odbočeniami.