Keď sa povie Umberto Eco, automaticky sa má na mysli Meno ruže, akoby sa autor stal synonymom vlastného diela, akoby sa dielo stalo väzením vlastného autora. Túto petrifikáciu možno na jednej strane hodnotiť pozitívne, veď sa ňou spisovateľ zapisuje do všeobecného povedomia čitateliek a čitateľov, na druhej strane sa však s takýmto faktom nemôže uspokojiť živý, stále tvoriaci umelec. Ecov románový debut je určite na listine kníh, s ktorými by mal mať každý sčítaný človek skúsenosť, ale taktiež takto dochádza len k jednému povinnému čitateľskému kontaktu a na tie ďalšie sa akosi zabúda. Aj v najnovšom románe La Misteriosa Fiamma della Regina Loana – v českom preklade Tajemný plamen královny Loany – autor dokazuje, že jeho brilantná hra s textom neprichádza o svoju potenciu, stále je schopná osloviť a prekvapiť.