S
pojmom text generation, ktorým literárny vedec Jaroslav Šrank vymedzil
v slovenskej ponovembrovej poézii výrazný experimentálny modus od konvenčnejšieho
prístupu, sa ešte stále dá spojiť i tvorba Michala Talla. Atribút
experimentu však pre ňu už predsa len nie je úplne priliehavý, keďže počiatkom
deväťdesiatych rokov sa z poetologických noviniek Petrov Macsovszkého
a Šuleja postupom času sformovala doslova anesteticko-dekonštruktívna
tradícia sústredená prevažne okolo časopisu Vlna či vydavateľstva Drewo
a srd. U recenzovaného autora reprezentujúceho najmladší
článok tohto zoskupenia sa inšpirácia jeho kmeňovými predstaviteľmi, akými sú
okrem spomenutých aj Michal Habaj alebo Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová
a Nóra Ružičková, stáva uvedomelým umeleckým programom. No treba tiež
zdôrazniť, že obe jeho zbierky Antimita a Δ sa netvorivému preberaniu postupov
vyhli.