Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminálnej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí.

Úvodník

Rok je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel Hevier).

Memento, homo, quia pulvis es a tak ďalej

Na pominuteľnosť sa človeku darí akosi zabúdať, vytesňovať ju z reality života za plytké a pochabé náhradky, otupujúce a – samozrejme – pominuteľné. Človek azda v túžbe po večnosti spyšnel a poplietol si významy; večné zamenil s chvíľkovým triumfom, frajerskou pó­zou a indiferentnou optikou. Taká je základná téza zbierky básní Jozefa Lei­kerta, ne­súca ná­zov po ústrednej te­maticko-motivickej inšpirácii – po pominuteľnosti.

Nové vydanie zberateľského diela Adolfa Petra Zátureckého

Antológia Slovenské príslovia, porekadlá, úslovia a hádanky bola edične pripravená z dvoch diel Adolfa Petra Zátureckého: zo Slovenských přísloví, pořekadiel a úsloví, ktoré vyšli po prvý raz v roku 1897 v Prahe a zo Slovenských hádaniek publikovaných o tri roky skôr pod pseudonymom Borovohájsky v Turčianskom Svätom Martine (dnešný Martin). Sa­motné Slovenské hádanky sa však – na rozdiel od zbierky prísloví, porekadiel a úsloví – už ďalšej edície nedočkali, takže vydavateľský počin Slovenského Tatranu toto dielko po vyše storočí opätovne sprístupňuje širšej čitateľskej verejnosti. Taktiež ale možno vní­mať aj zbierku prísloví, porekadiel a úsloví, ktorá sa síce ďalších vydaní doč­kala, avšak šlo o dobové reedície ideologicky zasahujúce text vypustením kapitol s nábo­ženským materiá­lom. Antológia sa preto opiera o pôvodné vydanie.

Mikronautský syndróm

V našom prvom stretnutí s Martinom Pitorákom – súbor krátkych próz pod názvom Mik­ronauti – sme predostreli potenciu autora balansujúcu na hranici perspektívy a – na­opak – reality; textom sa zväčša darilo – ich kreatívny, prípadne estetický náboj predurčo­val na eventuálny vývoj –, kvalitatívne však nepresiahli charakter lepšieho pokusu s tendenciou k jarmočnému efektu a klišéovitosti.

Nad Lukášom Lukom

Moje semenníky sú – na rozdiel od Vlada Perneckého, jednej z ústredných postáv poviedky s príznačným názvom Vajíčko – našťastie, v poriadku, azda preto, že neleziem po stromoch a nevykrádam hniezda chránenému vtáctvu, čo sa – samozrejme –, ako sme práve zistili, nemusí vždy vyplatiť. Kastračný humor však nemám z rodových dôvodov veľmi v láske, ale na príklad potvrdenia babylonskej spravodlivosti ‚oko za oko, zub za zub‘ – v tomto prípade skôr vajíčko za vajíčko – ho musím vziať.  Okrem toho „strata jedného z páru orgánov neznamená definitívnu stratu mužských funkcií“.

Modrý, modrá, modré...

... nebolo to dobré. Aj takto sa dá ohodnotiť zbierka básní Jána Sabola Láska na modro, ktorú publikovalo prešovské Vydavateľstvo Michala Vaška. Nezostaneme – pravdaže – len pri takomto prostoduchom stanovisku, poďme sa teda pozrieť „do básne, v ktorej veršov niet, / len čierne diery, / vzdialený rytmus kastaniet“ (s. 30).

Keď sa povie Umberto Eco

Keď sa povie Umberto Eco, automaticky sa má na mysli Meno ruže, akoby sa autor stal synonymom vlastného diela, akoby sa dielo stalo väzením vlastného autora. Túto petrifikáciu možno na jednej strane hodnotiť pozitívne, veď sa ňou spisovateľ zapisuje do všeobecného povedomia čitateliek a čitateľov, na druhej strane sa však s takýmto faktom nemôže uspoko­jiť živý, stále tvoriaci umelec. Ecov románový debut je určite na listine kníh, s ktorými by mal mať každý sčítaný človek skúsenosť, ale taktiež takto dochádza len k jednému povinnému čitateľskému kontaktu a na tie ďalšie sa akosi zabúda. Aj v najnovšom románe La Misteriosa Fiamma della Regina Loana – v českom preklade Tajemný plamen královny Lo­any – autor dokazuje, že jeho brilantná hra s textom neprichádza o svoju potenciu, stále je schopná osloviť a prekvapiť.