Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod názvom Monodráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprážaný syr prostredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do záverečnej kriminálnej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fikciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí.
Rok
je dosť dlhý čas na to, aby správy o Danielovi Tupom zneli už len agentúrne a
banálne. Taký je život. Aj tento príbeh napokon zapadne prachom ako príbeh Mária
Gorala, Anastázie Balážovej, Karola Sendreia a mnohých ďalších, ktorí sa stali
alebo iba stanú obeťami násilia a nenávisti. Čo po nich zostane? Pamätník na
Tyršovom nábreží v Bratislave – memento okoloidúcim, že ľudská hlúposť vie i
zabíjať. Daniel však mal šťastie, vrah ho neumlčal úplne, predsa po ňom niečo
zostalo – slová, torzo myšlienok, „základy nedohotovenej stavby“ (Daniel
Hevier).
