„Nie ovocie, ale kvitnutie. Nie prejdená vzdialenosť, ale cesta.“ V čase, keď spravodajské médiá prinášajú dennodenne informácie o nepriaznivej politickej a spoločenskej situácii v takzvanej Svätej zemi, pre ktorú sa stala násilná smrť bežnou súčasťou a možnou konfrontáciou každodenného života a v čase, keď sa táto násilná smrť, nazývaná aj terorizmom, dostala v dvadsiatom prvom storočí pod vedením náboženských fanatikov do polohy celosvetovej hrozby, prichádza na slovenský knižný trh – s takmer dvadsaťročným oneskorením – román izraelského spisovateľa Meira Shaleva. Modrý vrch sa však kľúčovo nevenuje žiadnemu obludnému a zbytočnému krviprelievaniu – hoci skúsenosť židovského spoločenstva nemá vo svojej histórii o stret s rôznymi podobami šialenej nenávisti núdzu –, práve naopak, podoby výbojnej ukrutnosti človečenstva sa dostávajú na okraj sujetovej látky, sú viac akousi vzdialenou skutočnosťou, ktorá sa v Shalevovej neobyčajnej výpovedi o obyčajných ľuďoch mení na heroizmus, ale i fantastikou popretkávanú tragikomickú bizarnosť.