Keď si v roku 1941 Jozef Cíger (1896–1960) úradne doplnil priezvisko o prídomok zo svojho umeleckého mena (1), nebol to len akt znovupotvrdenia jeho vtedy už zdanlivo neotrasiteľnej pozície v slovenskom kultúrnom panteóne podľa pseudonymického vzoru Vajanský – Tajovský, išlo o čosi viac; tento krok bol v podstate personálnou úniou medzi jeho spisovateľským a neliterárnym životom, poukazoval na to, že niet žiadnej rozpoltenosti, je iba on sám a vo všetkých smeroch prezentuje jedno jediné stanovisko – to národné. Samozrejme, je náhoda, že sa tento autor narodil na Pohroní, podobne ako Jozef Gregor (1874–1940) v Tajove či Božena Slančíková (1867–1951) neďaleko polichnianskeho prameňa Timrava, no topos ako určujúci sebaidentifikačný element mu v jeho prípade hral do karát, pretože prekračoval rámce lokálpatriotického sentimentu; je to totiž „slovenský Hron!“ (2), ako ho imperatívne oslovuje lyrický subjekt v jednej z predrevolučných básní Andreja Sládkoviča (1820–1872). Symbolický rozmer tejto rieky teda nie je regionálny, ale – naopak – zastupuje ideu slovenskosti pars pro toto.