„Opusť to štíhle kanoe / a vydaj z ruky veslo.“ Po vyše polstoročnom splavovaní slovenských literárnych vôd sa Milan Rúfus dobrovoľne vrhá do vodných vírov literárnej histórie. Akiste to má na svedomí básnikov pokročilý vek, ktorý sa nezadržateľne blíži k osemdesiatke a v ktorom sa človek snaží zväčša premýšľať nad tým, ako svoju životnú púť dôstojne uzavrieť. Táto básnická rozlúčka má ďaleko od ovídiovského gesta, ‚čo Diovmu hnevu sa vzopne‘, skôr ide o reflexie básnika, akúsi novodobú hviezdoslavovskú súvahu nad sebou a svetom: „Počíta svoje dni / a slovám z dlaní zobe. / Čím viac jej potrebný, / tým zbytočnejší dobe.“ Zbierka básní Báseň a Čas má teda podobu komornej spovede; tichý lament totiž naznačuje, že slová nemusia byť vždy tým pravým výpovedným artiklom, niekedy stačí vzdych alebo nedopovedané: „Pyšní na to, čo všetko vieme, / odkázaní sme na to nemé, / či samo seba vyjaví.“