Metabarokový Lipcsei

Jeden z atribútov, ktorý by sa dal priradiť k zbierke básní debutanta Ladislava Lipcseia Svätým mečom, je barokovosť. Pravdaže, nie slohovo pôvodná, ale postmileniálna či metamoderná, kde tvar extravagantnej morskej mušle nahradil „slimáčik v tráve“ (s. 84), no stále „smerujúci do nekonečna“ (tamtiež).

Reportérka európskeho formátu

Irena Brežná je často označovaná za slovensko-švajčiarsku autorku, no v knihe Postrehy emigrantky dokumentuje, ako sa jej identita, či už jazyková, etnická alebo občianska, vyplývajúca z uvedeného jednoducho znejúceho popisku, formovala komplikovane v konfrontácii s dejinnými udalosťami, ktoré jednotlivec zväčša ovplyvniť nemôže. Aj rok 1968 bol takým.

Postštruktúrna Bovary

Chris Kraus sa dostala do mainstreamového povedomia v roku 2017, keď Amazon Video uviedlo seriál na motívy jej knižného debutu I Love Dick. V hlavných úlohách tejto dramédie si zahrali Kevin Bacon, Griffin Dunne a Kathryn Hahn. Zápletka medzi nimi stojí na bláznivom vzťahovom trojuholníku, v ktorom sa neúspešná filmárka žijúca v tieni akademicky aktívneho postaršieho manžela zamiluje do nezávislého umelca a neodbytne mu posiela vyznania vo forme listov.

Rite de passage Maroša Hečka

Maroš Hečko použil v názve svojej knihy Ďalej na Západ sa dá ísť len na Východ gnómický prézent, ktorým sa vyjadrujú tvrdenia všeobecnej platnosti. Samotný titul je tak autonómnou výpoveďou, proverbiálnou metaforou putovania a (seba)poznania, reflektuje univerzálnu ľudskú skúsenosť naprieč časom i priestorom, a to, že cieľ nemusí byť vždy ten najpodstatnejší, na rozdiel od cesty k nemu.

Maxon Pankáča Prihodi, a Skusenosťi

Pseudonym Egor Indiani sa na česko-slovenskej nezávislej scéne objavil v roku 2013 prostredníctvom gerilového dokumentu Dáša Fon Fľaša s podtitulom Lost in Poland, ktorý profiluje menovaného pankového hudobníka na jednom z jeho koncertných tripov. Krátko po tomto filmovom debute vychádza novela Rauš takisto čerpajúca z prostredia lokálnej kontrakultúry. Snímok Curanderos zo začiatku roka 2018 sa opätovne zameriava na prúdy mimo mainstreamu, konkrétne na užívateľov psychedelického nápoja ayahuascy, čím sa už do popredia dostáva exotizácia. Cudzokrajnosť je napokon aj nosným prvkom bezprostredne nasledujúceho románu Bravo bravo. Zdá sa však, že vizuálne vyjadrenie ide autorovi zručnejšie než to slovesné.

K slovenskej literatúre devätnásteho storočia

V roku 2017 vyšli vo Vydavateľstve Prešovskej univerzity dve publikácie, ktoré sa zaoberajú nosnými slohovými smermi v slovenskej literatúre devätnásteho storočia. Kým prvá pod názvom Podoby slovenského literárneho romantizmu od Gabriely Mihalkovej je koncipovaná ako vysokoškolská učebnica, druhá s titulom Korelácie témy a jazyka v slovenskom literárnom realizme od Milana Kendru má zasa charakter vedeckej monografie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že oba akademické príspevky sa zásadne odlišujú v zacielení na typ percipienta a vôbec v metodickom spôsobe spracovania látky. Bez ohľadu na túto rozdielnosť však do popredia vystupuje spoločná potreba aktualizovať odbornú diskusiu, či už synteticky alebo čiastkovo, o romantickej a realistickej literárnej epoche v slovenskom prostredí.

Pápež homosexuálov

Rogerovi Peyrefittovi sa ako absolventovi prestížnej parížskej univerzity Sciences Po rysovala sľubná kariéra v diplomacii, ale z pozície tajomníka na veľvyslanectve v Grécku musel rezignovať pre pomer s mladíkom. Krátko nato napísal román Les Amitiés particulières, ktorý zožal v intelektuálnych kruhoch veľký úspech a získal Prix Renaudot, jednu z najvýznamnejších francúzskych cien za literatúru. Nacisti medzitým vo svete rozpútali vojnu.

Alchýmia strachov a úzkostí

Na začiatku päťdesiatych rokov vyšli mladej Amparo Dávile tri básnické zbierky (Salmos bajo la luna, 1950; Perfil de soledades, 1954; Meditaciones a la orilla del sueño, 1954), no s poéziou sa náhle rozlúčila a po vyše polstoročnej prestávke publikovala poslednú kolekciu (El cuerpo y la noche, 2011), ktorá práve onú veľkú časovú medzeru kontinuálne završuje. Na sklonku uvedeného desaťročia však začína písať krátku prózu, rovnako vydáva tri zbierky, ale nenáhlivo, s odstupom v jednotlivých dekádach (Tiempo destrozado, 1959; Música concreta, 1964; Árboles petrificados, 1977). Zdalo sa, že sedemdesiate roky budú pre ňu definitívnym odchodom z literatúry. Jej posledná kniha poviedok napokon vychádza tesne pred spomínanou poslednou zbierkou básní (Con los ojos abiertos, 2008). Aj keď teda debutuje a uzatvára svoju autorskú činnosť ako poetka, kritika i čitatelia sa upriamujú hlavne na fabulárnu tvorbu tejto mexickej spisovateľky.

Heteromatrix podľa Margaret Atwood

Nezačalo sa to Harveym Weinsteinom. Sexuálne násilie voči ženám je totiž staršie než Hollywood. Obvinený filmový producent sa však na chvíľu stal priam globálnym symbolom toho, čo so sebou môže priniesť nebezpečná kombinácia moci a testosterónu. No mediálny obraz – obzvlášť zo sveta celebrít – zameriava pozornosť na senzacionalizmus, čím sa symptómy skutočného problému zahmlievajú. Vlna správ o tom, že obľúbená mužská tvár šoubiznisu prekročila hranicu obscénnou poznámkou, nevyžiadaným dotykom alebo sa nebodaj dopustila znásilnenia, postupne opadne a nahradí ju iná bulvarizovaná aktualita. Napriek tomu fakt, že iba v Európe mala každá tretia žena už od puberty nepríjemnú skúsenosť s určitou formou fyzického zneužitia, ako hovorí report úniovej agentúry pre základné práva, zostáva širokou verejnosťou v najprogresívnejšom kúte planéty naďalej nepovšimnutý. A kým na Slovensku novinár Eugen Korda nahlas premýšľa pred svojimi kolegyňami nad tým, ako by ich pretiahol, keby bol mladší, kdesi v oblasti afrického Sahelu malým dievčatám žiletkou mrzačia genitálie.