Keď
Peter Macsovszky v zbierke krátkych próz Čínske kino odkazuje na rumunsko-francúzskeho
filozofa existenciálneho iracionalizmu a pesimizmu Emila Ciorana, ktorý
tvrdí, že „spisovatelia sú vyčerpaní ľudia“ (s. 256), zdá sa, akoby
vystihol práve sám seba, majúc na mysli poetologický spôsob uchopenia uvedenej
knihy. Túto únavu autora primárne vyvoláva už skonvencionalizovaná metóda
postmoderného písania – formálne zakotvená v obligatórnej koláži citátov,
parafráz a sumarizácií –, ale aj obsahová anachronickosť, vychádzajúca z transcendentálneho
upínania sa na orientálne kultúry.