Aj o predstieraní orga(ni)zmu

Poviedky Filipa Vaclavíka akcentujú bežného človeka; sondujú jeho vnútro a zároveň ho situujú do spoločenskej skutočnosti, v ktorej absentuje voľačo „samozrejmé, čo musíme raz nájsť i my ostatní“. Osobný svet postáv sa preto stáva únikom i útočiskom z priestoru „nespl­nených prianí“  a „totality rozumu“. Je to však dočasná kompenzácia za „nadčasovú pravdu“ (?); izoláciu totiž treba chápať ako prirodzenú podstatu človeka, nemožno teda očakávať ostrú konfrontáciu, ale len jemnú kontempláciu, prípadne stotožnenie sa. „Matúš bol dnes určite plnší a spokojnejší. Jednofarebný, ale bola to krásna žiarivá farba.“