Novodobá slovenská literatúra medzi barokom a romantizmom, čiže obdobie prvej a druhej fázy nacionálnoemancipačných procesov sa z periodizačného hľadiska vyznačuje existenciou kultúrno-umeleckých slohov ako doznievajúce rokoko, klasicizmus a preromantizmus, ktoré sa vo všeobecnosti v západoeurópskom prostredí vyvíjali chronologicky. K vrcholnému klasicizmu a preromantizmu treba, samozrejme, ešte priradiť aj pre stredoeurópsku časť habsburskej monarchie špecifický biedermeier. Zároveň upozorňujeme na paralelnú existenciu jednotlivých spomenutých slohov, ich vzájomné prekrytie nadobudlo najväčšiu intenzitu po roku 1815, to sú vrcholný klasicizmus, preromantizmus a biedermeier, pričom prvá fáza národného obrodenia je obdobím osvietenského klasicizmu s presahom doznievajúceho baroka a prechodného rokoka. Tieto pomerne husto zastúpené štruktúry sa zároveň vyvíjali v relatívne krátkom, približne polstoročnom časovom úseku, preto sa nemožno čudovať, že viacerí autori – okrem osvietenského klasicistu Jána Hollého (1785 – 1849), ktorý je nesporne typologicky najčistejší – sú v jednotlivých etapách svojej tvorby nositeľmi odlišných poetických koncepcií, respektíve ich tvorba je týmito koncepciami viac-menej inšpirovaná.
V tejto práci sa pozastavujeme nad Samom Chalupkom (1812 – 1883), jedným z najvýznamnejších predstaviteľov predmetno-pragmatického prúdu slovenského romantizmu a zameriavame sa na tie aspekty autorovej tvorby, ktoré nekorešpondujú s jeho jednoznačným literárnohistorickým zaradením, pretože práve periodizácia má v tomto prípade generalizujúci efekt, teda ho nevedome oberá o svojské vývojové špecifiká.
V prvom rade treba poukázať na to, čo vôbec dáva Chalupkovi také zaujímavé postavenie. Súčasná literárna história na základe nových analýz už upustila z koncepcie jestvovania homogénneho hnutia zoskupujúceho sa okolo Ľudovíta Štúra (1815 – 1856) a uvedomuje si pomerne zložitú štruktúrovanosť romantickej generácie, v ktorej okrem zhôd nechýba aj množstvo diferencií, či už vo forme umeleckých inšpiračných zdrojov alebo dokonca filozoficko-politických názorových platforiem. U Chalupku sa dá skrátka hovoriť, že ide o romantika – aspoň v hrubej učebnicovosti – čo sa, samozrejme, nesnažíme vehementne, za každú cenu spochybňovať – avšak romantika odlišného od „kanonických básnikov“ (Čepan, s. 54) obdobia, ktorého možno cez prizmu vplyvov nazývať aj „najklasicistickejším slovenským romantikom“ (Čúzy, s. 122) či „pragmatickým mesianistom“ (Čepan, s. 56).
Prejdeme teraz k ústrednej téme tejto práce, to značí, budeme sa snažiť priblížiť neromantickú, predromantickú časť Chalupkovej tvorby, jeho ranú poéziu a stručne zachytiť jej poetiku a typológiu.