Na pominuteľnosť sa človeku darí akosi zabúdať, vytesňovať ju z reality života za plytké a pochabé náhradky, otupujúce a – samozrejme – pominuteľné. Človek azda v túžbe po večnosti spyšnel a poplietol si významy; večné zamenil s chvíľkovým triumfom, frajerskou pózou a indiferentnou optikou. Taká je základná téza zbierky básní Jozefa Leikerta, nesúca názov po ústrednej tematicko-motivickej inšpirácii – po pominuteľnosti.
