Post... postpost... ľúbostná poézia digitálneho veku

S pojmom text generation, ktorým literárny vedec Jaroslav Šrank vymedzil v slovenskej ponovembrovej poézii výrazný experimentálny modus od konvenčnejšieho prístupu, sa ešte stále dá spojiť i tvorba Michala Talla. Atribút experimentu však pre ňu už predsa len nie je úplne priliehavý, keďže počiatkom deväťdesiatych rokov sa z poetologických noviniek Petrov Macsovszkého a Šuleja postupom času sformovala doslova anesteticko-dekonštruktívna tradícia sústredená prevažne okolo časopisu Vlna či vydavateľstva Drewo a srd. U recenzovaného autora reprezentujúceho najmladší článok tohto zoskupenia sa inšpirácia jeho kmeňovými predstaviteľmi, akými sú okrem spomenutých aj Michal Habaj alebo Mária Ferenčuhová, Katarína Kucbelová a Nóra Ružičková, stáva uvedomelým umeleckým programom. No treba tiež zdôrazniť, že obe jeho zbierky Antimita a Δ sa netvorivému preberaniu postupov vyhli.

V ciaccone je dôležitý kontrapunkt

Tomáš Hučko si pre svoj debut zvolil názov Chaconna podľa barokovej skladby založenej na variačnej forme. Za jeden z najznámejších príkladov takejto kompozície možno považovať poslednú časť Partity číslo dva v d mol pre sólové husle od Johanna Sebastiana Bacha. Autor, napokon, túto referenciu podrobuje subverzii, žiaľ, nie v nosnom rukopise knihy, ale v doň vloženej staršej poviedke. Ani ďalšie obdobné literárne, esejistické či dramatické vsuvky nie sú súčasťou hlavného textu a hoci ho dopĺňajú, pôsobia dezintegrovane. Ústrednej postave síce často evokujú určité životné udalosti, no plnia skôr funkciu prevzatej citácie a od centrálneho rozprávania sa odlišujú natoľko, až sa zdá, že nejde primárne o snahu vytvoriť žánrovú koláž, ale o strojený pokus natiahnuť rozsah vhodný na vydanie publikácie.

Od šamana ku kaukliarovi

Čitateľom Marka Vadasa je už dôverne známy rukopis, ktorý žánrovo zapadá medzi takzvanú flash fiction, teda poviedky veľmi krátkeho rozsahu. Ak sa v próze stretávame s takýmito menšími kompozíciami, možno od nich právom očakávať i spätný efekt podobný ako v poézii. To znamená, že výrazne obmedzený priestor síce bráni prehĺbeniu sujetovej zložky alebo vnútornému rozpracovaniu charakterov, no na druhej strane sa otvára inej príležitosti, napríklad budovaniu dojmov a nálad. Autorov opätovný návrat k tematizácii subsaharskej Afriky v knihe Zlá štvrť na to má predpoklady, avšak v porovnaní s predchádzajúcimi zbierkami Liečiteľ a Čierne na čiernom sa produktívnosť opakujúceho sa literárneho počinu akosi vytráca.