Knihou
Naničhodnica pokračuje Jana Juráňová v realizácii svojho dlhodobého
autorského programu, vychádzajúceho z feministickej analýzy rodových
stereotypov. Spoločenskú konformitu tentokrát narúša intersekcionálne, to
znamená, že sa sústreďuje na viacero súbežných faktorov, ktoré prehlbujú
diskrimináciu človeka. Protagonistka Ľudmila je nielen žena, no navyše stará – má
už cez osemdesiat – a k tomu ešte invalidka na vozíku a čerstvá
bezdomovkyňa. Čím viac sa teda znásobujú jej nevýhody z pohľadu väčšiny,
tým sa stáva menej viditeľnou, nepotrebnou pre okolie, všímajú si ju iba ak z ľútosti,
prípadne keď vzbudzuje nechuť a zavadzia: „z centrálneho príjmu
nemocnice musela odísť, lebo babu za okienkom príšerne znervózňovala svojimi
igelitkami“ (s. 12).