Keď
sa autori rozhodnú vydať zbierku básní, každý vlastnú, no v spoločnej
knihe, buď ide o antológiu, alebo manifest. Pôvodne plánovaný názov projektu – Trikolóra, ktorý pretrval
vo výtvarnom spracovaní Ane Ostrihoňovej, skôr svedčí o tom druhom,
lebo tieto individuálne poetologické vklady vytvárajú synergický emblém
akcentujúci zabudnuté humanistické ciele súčasnej západnej civilizácie. Ale
výsledný efekt tohto literárneho počinu, napokon, vystihuje jeho finálny názov;
je to strach zo stavu, kam dospela novodobá industriálna spoločnosť,
napriek žoviálnemu heslu Veľkej francúzskej revolúcie, do sveta, ktorý sa bojí
poézie.
