Stanislava Chrobáková Repar v doslove knihy Prepad a iné básne (2023) poznamenáva, že k prekladu výberu z poézie Uroša Praha do slovenčiny ju podnietil vražedný útok v bratislavskom klube Tepláreň. Týmto občianskym gestom voči homofóbii zároveň dala možnosť zauvažovať nad posunom v oblasti ľudských práv v dvoch malých stredoeurópskych krajinách s totalitnou minulosťou. Niežeby v Slovinsku nepoznali násilie a nenávisť, ale na rozdiel od Slovenska sa v ňom napríklad uznávajú manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Či to svedčí o lepšej politickej kultúre a spoločenskej mentalite, nech si už každý odpovie sám.
Napriek tomu, že sa Prah otvorene považuje za geja, došlo by k pochybeniu, ak by sa jeho tvorba taktiež obmedzovala sexuálnou orientáciou. Iste, vstupuje do nej aj angažovanosť, avšak nie v podobe aktivizmu. Autor primárne exponuje seba, svoju bytostnú skúsenosť, ktorú filtruje prostredníctvom semioticky tvarovaného lyrického subjektu: „Prvá osoba / knihe / prospeje no / textu tu / skôr vedie / pohľad cez / vizuálne pole / slnečných hodín / jazykové bloky / stoja v znak“ (s. 102).
Takto formované ja sa stáva ontologickou kategóriou, ktorá postihuje svet zmyselne a zmyslovo, často taktilnou percepciou: „v mihu je mi jasné, / ako sa hlboká osamelosť stromov / zrastá s objatím“ (s. 16). V Prahovej poetike dominuje motív samoty. Má povahu absencie medziľudského kontaktu, z čoho vyplýva potreba po vzájomnej fyzickej prítomnosti: „spojíme sa“ (s. 15). Túžba po naplnení sa napokon objavuje v názve autorovej debutovej zbierky Kĺžuce cez seba (Čezse polzeči, 2012), čo je výňatok z jednej bezmennej básne: „a naše srdcia, / kĺžuce cez seba, začnú spolu tĺcť“ (s. 9).
Z tohto pohľadu ide o univerzálnu erotickú a ľúbostnú literatúru, hoci telesnosť je konkretizovaná v homosexuálnom akte. Queer aspekt teda prirodzene dopĺňa konvenčnú predstavu o láske a vášni, len s odlišnými vektormi – prijímajúcu ženu nahrádza pasívny muž: „Potom ma zodvihneš, / pevne uchopíš / a zaryješ do mňa svojho veľkého vtáka“ (s. 52). Prah ale pokračuje: „Celý budem tvojím koncom“ (tamtiež). Od banálneho pornografického výjavu náhle prechádza k existenciálnemu precíteniu. Obdobne v inej básni: „Dva spojené vtáky. / [...] / Na okamih sa medzi pupky sústredí vesmír“ (s. 11). Týmto zvratom sa orgastická slasť transfiguruje na priam kozmickú energiu.
Autor hľadá i ďalšie premenné, ako obsiahnuť senzuálnosť, aby zvýraznil jej esenciu. V ukážke z cyklu Záliv intímna chvíľa kontrastuje s naturalistickými obrazmi: „Spálené telo sa skrúca / na rozhorúčenej šikmej skale / chytá sa slanej opálenej kože / rýchlymi pohybmi cez prsia brucho a stehná / sa zachytí krku / hop hop / mocne pritlačí na anus. [...] / Nabodnutí ježkovia / zmasakrovaní rozbití / sliz krv osy / sršne cvrkot / zo žltých vajíčok sa vycedí / teplá morská sperma“ (s. 32).
Vtelenie jednotlivca nie je iba fyziologické, no v postštrukturálnom chápaní ho ukotvuje sociálna definícia rodu a pohlavia. Aj z toho dôvodu sa Prahov subjekt dostáva do napätia s bigotnosťou doby a pokúša sa pred ňou nedobrovoľne uniknúť: „Dom sme premiestnili [...] / periférnosť sa vracia“ (s. 84); „Posekaj nás / kmeň korene / nám odrež [...] // konflikt medzi mestom / a vidiekom riešime / premiestňovaním“ (s. 88). Zdalo by sa, že autor tak odmieta rurálnosť, paradoxne sa však rituálne prinavracia k „bukolike“ (s. 66), i keď cez scenériu takzvaných cruising spots, ktoré sú „bokom bezpečne vzdialené od / rodinného živlenia na / upravených cestičkách pri jazere / močiari rybníku rieke“ (s. 66 – 67). Okrem neviazaných mileneckých stretnutí tu totiž subjekt dosahuje mýtické uvedomenie: „pripomínajúc mi / odkiaľ pochádzam“ (s. 67).
Prah nezriedka pracuje s prírodnými motívmi, najmä so zemou, ktorá mu evokuje domov a detstvo. Túto zrastenosť s prostredím však neuchopuje nostalgicky a sentimentálne, ale spätne pozoruje zásahy do ekosystémov, nazýva ich „devastáciou“ (s. 81) alebo „degradáciou“ (tamtiež). Akoby človek nedokázal pochopiť, že aj „zem / plynie“ (s. 91) a jeho „industria“ (s. 94) spôsobuje „prepad“ (s. 76). Touto lexikou pomenoval autor i svoju tretiu zbierku (Udor, 2019). Je to zrejme paleontologická paralela k biblickej múdrosti o obrátení sa na prach: „materiál / sa tam vrství / a prelína [...] // umierajúce aj mŕtve bytosti / sladkovodné aj morské / rastliny semená kmene / korene šišky ihličie / kvety peľ panciere / kosti vajcia zuby / tektiky minerály tresku / drobné diamanty / irídiový prach popol / uhlie a jantárové drevo“ (s. 107).
Dalo by sa hovoriť tiež o kvírovom písaní, analogicky k termínu écriture féminine v poňatí feministickej teoretičky Hélène Cixous, keďže psychokultúrne vpisovanie mužského tela s receptívnou partnerskou rolou sa nezhoduje s jazykovým diktátom heteronormatívneho diskurzu. Báseň Skromnosť menšín z cyklu Môj malý pobehaj tento fakt potvrdzuje: „Utáranému hluku čelia / ťažším kalibrom – / strašnou hustotou pokojnej reči / čo bzučí“ (s. 42). Prahova výpoveď vďaka sebapoznaniu a posteriori získava ráz empatického rešpektu pred vylúčenými v rôznych obmenách: „Nech prestúpi hranicu [...] / nech ju prelezie nech si aspoň trocha / poodiera kožu na drôte nech hrabe / tvrdú prašnú zem nech zhrabne / kameň vytrhne ho a vrhne / nech beží nech dýcha a sa ne- / utopí [...]“ (s. 31).
[Prah, Uroš (2023). Prepad a iné básne. Fraktál. 160 s. ISBN 978-80-5663-650-3.]
Vyšlo vo Fraktáli.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. L. (2024). Od gejstva k všeobímavosti. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2024, roč. 7, č. 4, s. 232 – 234).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára