Po víťazstve
v súťaži Poviedka za rok 2007, ktorá je určená predovšetkým začínajúcim
autorkám a autorom bez publikačných skúseností, sa všetky následné zbierky
Richarda Pupalu – Návštevy (2014), Čierny zošit (2017), ženy
aj muži, zvieratá (2020) – dostali do long listov Anasoft litery, ktorá zasa
oceňuje kvality knižne vydanej prózy. Umiestniť sa v desiatke sa však už považuje
za prestíž a postačuje na to, aby sa na vybrané mená mohla sústrediť väčšia kritická
a hlavne čitateľská pozornosť. V prípade viditeľnosti uvedených diel je
dôležitým tiež fakt, že vyšli v nakladateľstvách s komerčnou prioritou
ako Marenčin PT – prvé dve – a Lindeni, čo je imprint spoločnosti Albatros
Media.
Pri
najnovšom Pupalovom počine – Druhý čierny zošit (2023) – sa teda zdá, že
ide o takzvanú stávku na istotu, ktorá korešponduje s edičným plánom
vydavateľskej značky zameranej na mainstreamovú beletriu. Z autorskej
perspektívy by tu rovnako mohla vstupovať snaha vyplniť miesto, dosiaľ stále otvorené.
Žánrovú formu hororu totiž postupne obsadzuje Jozef Karika, prvotne známy vďaka
kriminálnemu trileru s témou organizovaného zločinu. Ten už skôr
zaregistroval túto príležitosť a – počnúc románom Strach (2014) – rozšíril
svoj repertoár.
Na
rozdiel od Kariku si ale Pupala získal pozitívne ohlasy v odborných kruhoch.
Podľa literárneho vedca Miloša Jareša je dokonca „najvýraznejším súčasným
slovenským autorom“ (Platforma 2018). Napokon sa vynára otázka, do akej
miery sa mu v poslednej knihe podarilo udržať si dosiahnuté renomé.
Samotný
názov publikácie sa síce javí všedne, predsa len sa za každým slovom skrýva
relevantný odkaz. Napríklad zošit sa viaže na anglosaské pulp magazines,
dominujúce prvej polovici dvadsiateho storočia a povojnovému obdobiu, ktoré
sa venovali brakovej a nenáročnej produkcii, a v Československu boli ich
pendantmi romány do vrecka, skrátene rodokapsy. Číslovka druhý zosilňuje
aspekt serializácie a je zároveň charakteristickou črtou pokračovania úspešnej
pôvodiny. Adjektívum čierny, samozrejme, reflektuje hororové
subžánre. Titul mohol pokojne nájsť inšpiráciu i v českých prekladoch
niekoľkozväzkových Books of Blood (1984 – 1985) od Cliva Barkera – První
Kniha Krve
(1994)
a tak ďalej.
Z uvedeného
vyplýva, že Pupala s podnetmi nepracuje plocho, hoci čerpá z populárnej
látky mnohokrát použitej v literatúre a vo filme. Vidieť to hneď v úvodnej
– a najrozsiahlejšej – poviedke Jednej letnej noci, vychádzajúcej
z klasickej premisy o mladých ľuďoch na okraji záujmu, ktorí sú konfrontovaní
paranormálnym či spirituálnym javom. Menia sa iba kulisy, obvyklý americký zapadákov
nahrádza slovenská vidiecka komunita, z ktorej by Gaba „najradšej
zdrhla do Bystrice alebo aspoň do Zvolena, aj za cenu, že sa zamestná ako
kuchárka v školskej jedálni“ (s. 15). Ako vidieť, nemalú úlohu
v revitalizácii notoricky ošúchaného sujetu zohráva komika. Stačí si
pripomenúť krátku prózu Nenávidím dychovku! Karola D. Horvátha zo
zbierky Karol 3D Horváth (2006), kde dochádza k parodizovaniu kultovej
upírskej scény z filmu Od súmraku do úsvitu (From Dusk till Dawn,
1996) scenáristu Quentina Tarantina a režiséra Roberta Rodrigueza.
Keď
sa skrátka počas letných prázdnin stretnú obézna sympatizantka gotickej
subkultúry Gaba, jej mentálne spomalený brat Ľubo a introvertný gymnazista
Dominik, aby v lese privolali Satana, je jasné, že keby Pupala nepoužil
humornú nadsádzku, rozprávanie by trpelo banálnosťou: „A potom prekoná
strach z ihiel a dá si na hánky ľavej ruky vytetovať znamenie šelmy“
(s. 34).
Vo
zvyšných poviedkach však prevažuje atmosféra ani nie tak strachu, ako
vnútorného napätia až úzkosti. Vyvolávajú ju desivé sny, tajuplný dom, podivná
bábika či patologické chúťky (túžba vraždiť a kanibalizmus). Uchopovaním
bizarného Pupala vo svojej poetike recykluje poovskú a lovecraftovskú
bázu: „Cestou z nákupu ju sprevádzala predtucha, nie úplne zreteľná,
zato nepríjemne studená, lepkavá. A keď otvorila dvere výťahu, cez chodbu
k nej prenikol krik, z ktorého jej v prvom momente, ako sa
hovorí, zamrzla krv“ (Mäkké časti, s. 177). Voľne prepojený cyklus Petržalské
rozprávky je v podstate kolekciou krátkych urbánnych legiend spracovaných
v štýle weird fiction.
Ak
je pre Pupalovu nešpekulatívnu prózu typická empatickosť a sociálnosť,
i v tejto zbierke sa vyskytujú tieto prvky. Učnica Gaba na jednej
strane vyzerá groteskne: „Nešlo len o čiernu farbu, pírsing
a masívne prstene. Objavila v sebe ťažko pochopiteľnú záľubu v obtiahnutých,
aspoň o číslo menších kúskoch, do ktorých sa navliekala, vyrážajúc do ulíc
rodnej obce“ (s. 14 – 15). Na druhej strane s ňou možno súcitiť
a pochopiť jej naivné rebelovanie ako formu sebaobrany voči okoliu a vlastným
komplexom. V poviedke Nové meno je zasa podobne poľutovaniahodnou
postavou bezdomovkyňa Viola: „Čašník do nej strčil. Nožičky sa jej rozbehli,
zakopla a len-len že nespadla, mávajúc rukami, aby udržala balans, vlasy
v tvári. Manéver pripomínajúci bláznivý tanček už sledovali všetci hostia
na terase; balíček lupienkov, ktorý po ženičke hodil, za ním spravil bodku.
Trafil ju do chrbta“ (s. 104).
Významným
aspektom pre Pupalu je aj odvrátená realita spoločnosti konkretizovaná cez
závislosť od alkoholu. Vo vedľajšej dejovej línii úvodnej poviedky má jeho
nadmerné požívanie za následok tragédiu medzi dvojčatami Petrom a Paľom. V predposlednej
– druhej najrozsiahlejšej – pod názvom Kliešte sa Mirovi po nakazení
lymskou boreliózou začína zjavovať temný prízrak v podobe zlovestného muža:
„Nemal by piť, povedal lekár, oslaboval tým liek“ (s. 233).
Pupalova
hororová próza môže zaujať najmä vďaka tomu, že sa v nej adaptujú svetové popkultúrne
momenty do domáceho prostredia. Je navyše metaforou problémov, ktorým čelí nevýznamný
človek bez perspektívy, osamotený outsider, stratený v marazme fádnej
skutočnosti. Treba však dodať, že autor parciálne skĺzava do ordinárnosti žánru
a neautenticky až silene udržiava zvláštnu náladu, hoci dejový obrat
alebo rozuzlenie pôsobia nedostatočne – ako napríklad v poviedke Dom
s verandou. Týka sa to i viacerých pasáží Petržalských
rozprávok, kde krátkosť a skratkovitosť oslabujú presah príbehu
a v popredí zostáva prvoplánovosť. Zbierka sa tým pádom vyznačuje kompozičnou
nevyváženosťou. Ak by sa teda autor opäť ocitol v užšom výbere súťaže Anasoft
litera, znamenalo by to, že rok 2023 bol kvalitatívne jednoznačne slabší a porota
nenašla iné dostatočne silné knihy, ktoré by vyplnili desiatku. Nestalo by sa
to po prvýkrát.
[Pupala, Richard (2023). Druhý čierny zošit. Lindeni. 160 s. ISBN 978-80-5663-650-3.]
Vyšlo vo Fraktáli.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. L. (2024). K (ne)originalite slovenského hororu. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2024, roč. 7, č. 3, s. 193 – 199).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára