1. júla 2024

K (ne)originalite slovenského hororu

Po víťazstve v súťaži Poviedka za rok 2007, ktorá je určená predovšetkým začínajúcim autorkám a autorom bez publikačných skúseností, sa všetky následné zbierky Richarda Pupalu – Návštevy (2014), Čierny zošit (2017), ženy aj muži, zvieratá (2020) – dostali do long listov Anasoft litery, ktorá zasa oceňuje kvality knižne vydanej prózy. Umiestniť sa v desiatke sa však už považuje za prestíž a postačuje na to, aby sa na vybrané mená mohla sústrediť väčšia kritická a hlavne čitateľská pozornosť. V prípade viditeľnosti uvedených diel je dôležitým tiež fakt, že vyšli v nakladateľstvách s komerčnou prioritou ako Marenčin PT – prvé dve – a Lindeni, čo je imprint spoločnosti Albatros Media.

Pri najnovšom Pupalovom počine – Druhý čierny zošit (2023) – sa teda zdá, že ide o takzvanú stávku na istotu, ktorá korešponduje s edičným plánom vydavateľskej značky zameranej na mainstreamovú beletriu. Z autorskej perspektívy by tu rovnako mohla vstupovať snaha vyplniť miesto, dosiaľ stále otvorené. Žánrovú formu hororu totiž postupne obsadzuje Jozef Karika, prvotne známy vďaka kriminálnemu trileru s témou organizovaného zločinu. Ten už skôr zaregistroval túto príležitosť a – počnúc románom Strach (2014) – rozšíril svoj repertoár.

Na rozdiel od Kariku si ale Pupala získal pozitívne ohlasy v odborných kruhoch. Podľa literárneho vedca Miloša Jareša je dokonca „najvýraznejším súčasným slovenským autorom“ (Platforma 2018). Napokon sa vynára otázka, do akej miery sa mu v poslednej knihe podarilo udržať si dosiahnuté renomé.

Samotný názov publikácie sa síce javí všedne, predsa len sa za každým slovom skrýva relevantný odkaz. Napríklad zošit sa viaže na anglosaské pulp magazines, dominujúce prvej polovici dvadsiateho storočia a povojnovému obdobiu, ktoré sa venovali brakovej a nenáročnej produkcii, a v Československu boli ich pendantmi romány do vrecka, skrátene rodokapsy. Číslovka druhý zosilňuje aspekt serializácie a je zároveň charakteristickou črtou pokračovania úspešnej pôvodiny. Adjektívum čierny, samozrejme, reflektuje hororové subžánre. Titul mohol pokojne nájsť inšpiráciu i v českých prekladoch niekoľkozväzkových Books of Blood (1984 – 1985) od Cliva Barkera – První Kniha Krve (1994) a tak ďalej.

Z uvedeného vyplýva, že Pupala s podnetmi nepracuje plocho, hoci čerpá z populárnej látky mnohokrát použitej v literatúre a vo filme. Vidieť to hneď v úvodnej – a najrozsiahlejšej – poviedke Jednej letnej noci, vychádzajúcej z klasickej premisy o mladých ľuďoch na okraji záujmu, ktorí sú konfrontovaní paranormálnym či spirituálnym javom. Menia sa iba kulisy, obvyklý americký zapadákov nahrádza slovenská vidiecka komunita, z ktorej by Gaba „najradšej zdrhla do Bystrice alebo aspoň do Zvolena, aj za cenu, že sa zamestná ako kuchárka v školskej jedálni“ (s. 15). Ako vidieť, nemalú úlohu v revitalizácii notoricky ošúchaného sujetu zohráva komika. Stačí si pripomenúť krátku prózu Nenávidím dychovku! Karola D. Horvátha zo zbierky Karol 3D Horváth (2006), kde dochádza k parodizovaniu kultovej upírskej scény z filmu Od súmraku do úsvitu (From Dusk till Dawn, 1996) scenáristu Quentina Tarantina a režiséra Roberta Rodrigueza.

Keď sa skrátka počas letných prázdnin stretnú obézna sympatizantka gotickej subkultúry Gaba, jej mentálne spomalený brat Ľubo a introvertný gymnazista Dominik, aby v lese privolali Satana, je jasné, že keby Pupala nepoužil humornú nadsádzku, rozprávanie by trpelo banálnosťou: „A potom prekoná strach z ihiel a dá si na hánky ľavej ruky vytetovať znamenie šelmy“ (s. 34).

Vo zvyšných poviedkach však prevažuje atmosféra ani nie tak strachu, ako vnútorného napätia až úzkosti. Vyvolávajú ju desivé sny, tajuplný dom, podivná bábika či patologické chúťky (túžba vraždiť a kanibalizmus). Uchopovaním bizarného Pupala vo svojej poetike recykluje poovskú a lovecraftovskú bázu: „Cestou z nákupu ju sprevádzala predtucha, nie úplne zreteľná, zato nepríjemne studená, lepkavá. A keď otvorila dvere výťahu, cez chodbu k nej prenikol krik, z ktorého jej v prvom momente, ako sa hovorí, zamrzla krv“ (Mäkké časti, s. 177). Voľne prepojený cyklus Petržalské rozprávky je v podstate kolekciou krátkych urbánnych legiend spracovaných v štýle weird fiction.

Ak je pre Pupalovu nešpekulatívnu prózu typická empatickosť a sociálnosť, i v tejto zbierke sa vyskytujú tieto prvky. Učnica Gaba na jednej strane vyzerá groteskne: „Nešlo len o čiernu farbu, pírsing a masívne prstene. Objavila v sebe ťažko pochopiteľnú záľubu v obtiahnutých, aspoň o číslo menších kúskoch, do ktorých sa navliekala, vyrážajúc do ulíc rodnej obce“ (s. 14 – 15). Na druhej strane s ňou možno súcitiť a pochopiť jej naivné rebelovanie ako formu sebaobrany voči okoliu a vlastným komplexom. V poviedke Nové meno je zasa podobne poľutovaniahodnou postavou bezdomovkyňa Viola: „Čašník do nej strčil. Nožičky sa jej rozbehli, zakopla a len-len že nespadla, mávajúc rukami, aby udržala balans, vlasy v tvári. Manéver pripomínajúci bláznivý tanček už sledovali všetci hostia na terase; balíček lupienkov, ktorý po ženičke hodil, za ním spravil bodku. Trafil ju do chrbta“ (s. 104).

Významným aspektom pre Pupalu je aj odvrátená realita spoločnosti konkretizovaná cez závislosť od alkoholu. Vo vedľajšej dejovej línii úvodnej poviedky má jeho nadmerné požívanie za následok tragédiu medzi dvojčatami Petrom a Paľom. V predposlednej – druhej najrozsiahlejšej – pod názvom Kliešte sa Mirovi po nakazení lymskou boreliózou začína zjavovať temný prízrak v podobe zlovestného muža: „Nemal by piť, povedal lekár, oslaboval tým liek“ (s. 233).

Pupalova hororová próza môže zaujať najmä vďaka tomu, že sa v nej adaptujú svetové popkultúrne momenty do domáceho prostredia. Je navyše metaforou problémov, ktorým čelí nevýznamný človek bez perspektívy, osamotený outsider, stratený v marazme fádnej skutočnosti. Treba však dodať, že autor parciálne skĺzava do ordinárnosti žánru a neautenticky až silene udržiava zvláštnu náladu, hoci dejový obrat alebo rozuzlenie pôsobia nedostatočne – ako napríklad v poviedke Dom s verandou. Týka sa to i viacerých pasáží Petržalských rozprávok, kde krátkosť a skratkovitosť oslabujú presah príbehu a v popredí zostáva prvoplánovosť. Zbierka sa tým pádom vyznačuje kompozičnou nevyváženosťou. Ak by sa teda autor opäť ocitol v užšom výbere súťaže Anasoft litera, znamenalo by to, že rok 2023 bol kvalitatívne jednoznačne slabší a porota nenašla iné dostatočne silné knihy, ktoré by vyplnili desiatku. Nestalo by sa to po prvýkrát.

[Pupala, Richard (2023). Druhý čierny zošit. Lindeni. 160 s. ISBN 978-80-5663-650-3.]

Vyšlo vo Fraktáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. L. (2024). K (ne)originalite slovenského hororu. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2024, roč. 7, č. 3, s. 193 – 199).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára