Aj o predstieraní orga(ni)zmu

Poviedky Filipa Vaclavíka akcentujú bežného človeka; sondujú jeho vnútro a zároveň ho situujú do spoločenskej skutočnosti, v ktorej absentuje voľačo „samozrejmé, čo musíme raz nájsť i my ostatní“. Osobný svet postáv sa preto stáva únikom i útočiskom z priestoru „nespl­nených prianí“  a „totality rozumu“. Je to však dočasná kompenzácia za „nadčasovú pravdu“ (?); izoláciu totiž treba chápať ako prirodzenú podstatu človeka, nemožno teda očakávať ostrú konfrontáciu, ale len jemnú kontempláciu, prípadne stotožnenie sa. „Matúš bol dnes určite plnší a spokojnejší. Jednofarebný, ale bola to krásna žiarivá farba.“

Osamelosť hlavných hrdinov nefrustruje, skôr sa transformuje do intimity individuálnych reflexií o živote, no i skúseností, ktoré prekračujú rámec prostého vnímania a dostávajú sa do akejsi mystickej polohy ozvláštňujúcej texty atmosférou clivoty a zádumčivosti. Autor sa ale takýmto spôsobom približuje k hranici svojej doterajšej tvorivej kompetencie, pretože po­tenčne má síce jeho prienik do literárnej problematiky seriózny rozmer, ale je to už prenikanie vedené zotrvačnosťou, v spomaľujúcej tendencii; snaha textovo preniknúť k stanovenej idey autora vysiľuje alebo dekoncentruje, čo sa napokon realizuje v patetizovaní a v banalite. Na­príklad v poviedke More Matúš v úvahe nad kostolmi premýšľa „nad ich nebojácnosťou“, premýšľa i „nad ne­bojácnosťou kňazov, duchovných“, a tak retardačným spôsobom protirečí celostnej koncepcii textu, primitivizuje ju, zapríčiňuje nekompaktnosť. Podobne aj v poviedke Hranice schádza z línie exotickosti a výberom obrazovej schematickosti vyvolávajúcej kon­vencionalizované, zažité konotácie dáva priestor prázdnej nadnesenosti, naivnej mužskej in­vokácii ženskosti. „Pohyb privretých viečok prezrádzal zrýchľujúci sa tlkot srdca, rozostupu­júce sa kútiky úst, pomaly opúšťajúce tvár, predznamenávali prudký, nenásilný pohyb rukou, ktorou následne otvárala ďalšie vnútorné poklady“, ktoré „doteraz odomkýnal“ niekto iný. Azda sa dá sexua­lita stvár­niť aj vyspelejšie?! Motív kľúča (včelička) a zámku truhlice (kvie­tok) patrí väčšmi do senti­mentálnej a nie do vážnej literatúry, respektíve tej, nate­raz sa tak tváriacej. Jednako sa však nesmie uprieť fakt, že Vaclavík väčšiu časť textu zvláda a súčasné pochybenia možno prirov­nať k učňovským nedôslednostiam, ktorým sa dá predísť neustálou praxou.

Samote sa síce človek nevyhne, dokáže ju však kompenzovať. Či už prekračovať „tajné hranice“ alebo prepnúť „na iný kanál“, vo všetkých prípadoch zohrávajú najdôležitejšiu úlohu vzťahy medzi ľuďmi. Tie sú čiastočnou náhradou za prázdne miesto, aj keď v nich jestvuje dávka odcudzenosti, ktorá bráni vzájomnej komunikácii. No nejde ani o chladnosť ani o neschopnosť, ide o bezprostredný stav vyplývajúci z podstaty existencie vedomia. „Ján a Eva mlčky kráčali ľudoprázdnou ulicou. Zapadajúce slnko sa kotúľalo po mierne naklonenej oblohe. Už iba chvíľu a spadne. Držali sa za ruky, ale pozerali do zeme. Boli si istí, že ak by sa pustili, už by sa nikdy nenašli.“

Ak sa dá literárny text chápať ako živý organizmus, procesy a vzťahy v tomto systéme sa musia riadiť vyváženými pravidlami a princípmi, dodávajúcimi stabilitu jeho samotnej štruk­túre, zloženiu. Vaclavíkove krátke prózy teda ešte nie sú plnohodnotné organizmy, ale len také predstie­rané orgazmy. Avšak i to je umenie. Vedieť dobre predstierať.

[Václavík, Filip (2005). Továreň na Temno. Let. Roč. 1, č. 9, s. 6-21. ISSN 1336-6904.]

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. (2005). Aj o predstieraní orga(ni)zmu. Let. Roč. 1, č. 9, s. 22-23. ISSN 1336-6904.