Prečo som podával výpoveď alebo Nočná mora zo slovenského školstva

Pre nezasvätených, skratka ÚJOP patrí inštitúcii, ktorej počiatky siahajú do šesťdesiatych rokov, kedy sa začal formovať intenzívny program výučby slovenčiny pre zahraničných záujemcov o vysokoškolské štúdium na Slovensku. Poznajú ju tisíce ľudí z celého sveta. Pôvodne samostatný ústav Univerzity Komenského sa ani nie tak dávno stal súčasťou jej nefakultnej zložky – Centra ďalšieho vzdelávania a v súčasnosti funguje už len ako nesvojprávny útvar pre jazykovú a odbornú prípravu. Aj udalosti predchádzajúce tejto systémovej zmene poukazovali na zásadnú krízu pomerov v organizácii, ale samotné spojenie dvoch nekompaktných zložiek vyrobilo iba ďalšie problémy, čo priamo súvisí s tragikomickým stavom panujúcim pod taktovkou aktuálneho vedenia.

Začnem citátom: „Nie je lepšia škola života, než môcť zblízka a dlhodobo sledovať hlupáka vo vedúcej funkcii. Potom totiž jasne vidíte, ako sa veci nemajú robiť.“ To, že moje pôsobenie na pracovisku sa zmenilo na stáž v zmysle uvedených slov generála Schwarzkopfa, mi došlo krátko po nástupe v zimnom semestri. Bol som menovaný do funkcie hlavného koordinátora agendy týkajúcej sa prestížnej Association of Language Testers in Europe so sídlom v Cambridgei. UK sa stala jej pridruženým členom - na čo stačilo vyplniť a poslať prihlášku -, ale k plnohodnotnému prijatiu medzi etablované aplikovanolingvistické organizácie je potrebné naplniť pomerne prísne kritériá. (Mimochodom, susedné Česko, Maďarsko, Poľsko a Rakúsko ich spĺňajú. Dokonca i Bulharsko a Slovinsko.) No dosiahnutie týchto minimálnych štandardov si vyžaduje nielen finančné investície, ale aj akademickú odbornosť a profesijné skúsenosti. Kritický stav som si plne uvedomil na zasadnutí ALTE v Helsinkách, keďže kladené nároky si vyžadovali hĺbkové štrukturálne reformy, spustenie ktorých si hurá manažment bez adekvátnej kvalifikácie nevedel predstaviť. Predpokladal totiž, že všetko sa dá urobiť pro forma, ľavou-zadnou, po večeroch vo voľnom čase, popri všetkých pracovných povinnostiach - samozrejme - za smiešne finančné ohodnotenie. Zjavne sa ani nechcel transparentne a s vervou púšťať do procesu odhaľujúceho realitu za fasádou potemkinovskej dedinky. Myslenie odchované na szmáckom riadení si kritiku nepripúšťa, azda preto trend neustálej fluktuácie zamestnancov a odlivu tých kompetentných bude pokračovať. Projekt v podstate nemá veľké šance na úspech, ak sa do neho budú montovať zamestnanci CĎV nerozumejúci jazykovede ako disciplíne. Faktom je, že dojná krava ÚJOP nepotrebuje veľa: len slamu, občas kocku cukru ako poďakovanie, že z ceckov neustále tečie do kýbľa. (Aby sme boli v obraze, cena niektorých intenzívnych kurzov sa šplhá k štyrom tisícom eurám na osobu.)

A keď si ma jedna z nadriadených zavolala na osobný pohovor do kancelárie, aby ma poučila o nevhodnosti témy, s ktorou som mal vystúpiť na konferencii na Univerzite v Bologni, začal som uvažovať nad tým, či nie som účastníkom akéhosi sociálneho experimentu alebo skrytej kamery.  Plánovaná komparatívna štúdia o elearningových programoch slovenčiny pre cudzincov sa stala kameňom úrazu, pretože som v nej mal spomenúť existenciu Studia Academica Slovaca – centra pre slovenčinu ako cudzí jazyk na Filozofickej fakulte tej istej vysokej školy. Trápnym pokusom o psychický nátlak a manipuláciu som bol presvedčovaný, že nemám napísať odbornú prácu, ale propagáciu svojho pracoviska bez referencií na iné - vraj konkurenčné - inštitúcie, z tých jediných dvoch, čo sú - opakujem ešte raz - na tej istej univerzite. Neskôr som sa od niektorých kolegov dozvedel, že som sledovaný inými zamestnancami, aby sa vedelo o všetkých mojich pracovných krokoch. Tá istá nadriadená ma taktiež upozornila, že nemám používať odborné slová, lebo posledný človek, ktorý tak spravil, u nich už nepracuje. WTF??? Asi by sa mala živiť veštením z gule, lebo jej to ide lepšie ako pozícia metodičky. Otázka, ako sa takýto jedinec vyskytol na univerzite, je na mieste. Vyzerá to tak, že nedostačujúce odborné znalosti a prax pri podpisovaní zmluvy sa nebrali veľmi na ohľad a postačoval recitátorský talent z účastí na Hviezdoslavovom Kubíne.

Kedysi slávny ústav zakladaný renomovanými lingvistami dnes závisí od rýchlokvasenej doktorky sociálnej práce, človeka mýliaceho si psychometriu so psychotronikou, bývalého telocvikára kontrolujúceho dochádzku lektorov kamerovými systémom a nastrčených diagnostikovaných stredoškolských učiteliek, ktoré síce nemajú predstavu o metodike predmetu aplikovanej lingvistiky a jej najnovších východiskách, hlavne si však s orgastickou radosťou vedú záznamy v triednych knihách (sic!) a obkolesujú sa múrmi papierov, aby pri ich prekladaní mali pocit ťažko vykonanej roboty. Nemyslím - pravdaže - na celý lektorský tím, nájde sa v ňom zopár jednotlivcov, ktorí rovnako chápu fakt, že cap nemôže byť záhradníkom. Nie je však otázkou integrity otvoriť ústa a prestať poddansky akceptovať takéto diletantské podmienky?! Lebo v nich sa ponúka servis zahraničným klientom míňajúcich tisíce eur, aby získali osvedčenie, ktoré obsahovo nespĺňa európske nároky. Domček z karát stojí je asi argumentom.

Každý, kto pozná aspoň trochu slovenské školstvo, vie, že nejde o raritný prípad. Toto je synekdocha krízy systému: od povinného vzdelávania až po to najvyššie. Dokým budú šéfovské miestečka okupovať vygumovaní aparátčici - hoc aj s dobrým srdcom, ale so súdružskými maniermi a nástenkárskymi chúťkami -, akékoľvek zmeny systému budú len ledabolým plátaním.

Vyšlo na blogu Denníka N.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Prečo som podával výpoveď alebo Nočná mora zo slovenského školstva. In Denník N [online]. ISSN 1339-844X 9. 3. 2017 [2017-06-03]. Dostupné na internete: <https://dennikn.sk/blog/ujop/>.