Alternatívna recenzia na báseň Mamička

Neznámy básnik v sýtomodrých až lilavých teplákoch rovného strihu a zvršku ešte tmavšieho odtieňa, spod ktorého vykúka náznak politického angažmán v rurálnej farbe lesného porastu (rozumej: vyťahané zelené tričko), otriasol vývojom slovenského písomníctva. Toto módne gesto odmietnutia sionistického establišmentu na galavečeri autentického národného hnutia pripomína nonkonformitu neoavantgardy, no zároveň ju popiera v radikálnom estetickom odklone od modernistického dandyzmu či postmoderného brandizmu ako afektu západnej dekadencie.

O to viac potom tento Slavic casual štýl zapadá do celkovej koncepcie údernej recitácie poémy Mamička formálne sa blížiacej k apollinairovskému pásmu, hoci ho žánrovo pretvára a produkuje svojskú entitu operatívne pomenovanú pás. Lebo prvotne asociovaný atribút tankový vskutku valcuje a rekonfiguruje všetky dosiaľ známe teoretické vedomosti o makro- , mezo- a mikrokompozičných aspektoch textu.

Lyrický subjekt prostredníctvom ontologicky orientovaného defilé striedajúcich sa obrazov, myšlienok a súvah otvára aktuálnu problematiku populačno-genetickej integrity. Jej stelesnením je samotný názov, teda biologická matka, nositeľka etnokultúrnej kontinuity, ktorá „to najlepšie v gene podá“. Expresívne výrazivo geňo zároveň odkazuje na patrilineárny, čiže nevyhnutne sa doplňujúci maskulínny prvok pri reprodukcii ľudského rodu, čím rozpoznávame intelektuálnu zbehlosť autora v oblastiach od heterosexuálnej antropológie po slovanskú homonymiu. Mužský element v inotaji nechce byť popieraný, iste preto bola zvolená slovná príznakovosť. Je zjavné, že využitie tejto spermatickej metafory sa cieľavedomo preklápa v prospech oslavnej revitalizácie paleolitických archetypov a hrá sa s freudovskými diagnózami.

Naliehavosť, akou básnik fragilne poetizuje hodnoty nacionálneho boľševizmu v čase brutálnej bruselskej okupácie, sa napokon neprepadáva do mesianistického marazmu, ale harmonizuje poslucháčovu psychosociálnu nevoľnosť, stabilizuje ho na karmickej úrovni, priam extaticky uvoľňuje štúrovsko-vajanskovskú energiu rozšírenú o dialekticko-dietetický poznatok zachytený veršom „v mliečku všetky protilátky dodá dcére, synovi“.

Uvedomujeme si, že náš kritický pohľad nedokáže v komplexnosti uchopiť túto lyrickoepickú skladbu. Veď len solárno-pedosférické referencie na „najjagavejšiu hviezdičku“ a „rodnú hrudu“ symbolizujú pre nás nepredstaviteľnú vzdialenosť 149 601 488 kilometrov medzi slnkom a Kriváňom, za ktorou sa zároveň pokorne skrýva odkaz na dejateľa národa a astronóma Milana Rastislava Štefánika. Alebo delikátne zamlčané zvratné «sa» („celý život o dieťa stará“) dôvtipne kontemplujúce nad revolučným oddielom SA, teutónskym Sturmabteilungom. Takáto kozmicky široká a rozpriestranená je autorova poetika! Napriek viacdimenzionálnemu, ba dokonca kvantovému interpretačnému hyperpriestoru však homiletický prednes samotného barda upokojuje percipientove uši eschatologickou bázňou, ktorej centrom je žriedlo gravidity a materstva.

V dnešnej mainstreamovej literárnej tvorbe na Slovensku podporovanej Sorosom sa, žiaľ, nedá nájsť obdobná inšpirácia v staroslovienskom hodnotovom diskurze a dominujú iba protichodné tendencie. Avšak uvedeného poetu môžeme proklamatívne nazvať razantným Antihabajom. Deforestované miesta v domácom umení, našťastie, zazelenali, preto v blízkej budúcnosti očakávame viac takýchto počinov rodiacej sa novej vlny štúrovskej či nebodaj cyrilo-metodskej generácie.

Vyšlo na blogu Denníka N.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Alternatívna recenzia na báseň Mamička. In Denník N [online]. ISSN 1339-844X. 29. 5. 2017 [2017-06-03]. Dostupné na: <https://dennikn.sk/blog/kotlebaludovastrananaseslovensko/>.