O Michaele
Rosovej sa toho v literárnych krčmičkách nahovorilo už veľa: niekto sa nad
jej menom iba uškrnie, iným stúpne tlak, ale zväčša sa všetci zhodnú, že ako
autorku ju nepochybne akceptujú. A to zrejme úplne stačí, bez ohľadu na aroganciu
alebo prostorekosť, ktorými údajne oplýva. Svojou najnovšou knihou Tvoja izba napokon dáva mnohým rečiam za
pravdu, lebo čitateľstvu znalému domácej kultúrnej bubliny nemôže ujsť až prílišná
blízkosť so skutočnými osobami a situáciami, hoci v poznámke na
záverečných stranách sa zabezpečuje licenciou na dielo náhody. Z tohto
hľadiska ide o praobyčajný bulvár, veď vyťahovať súkromie na svetlo sveta a svojvoľne
ho pretriasať nie je veľmi slušné.
Nie však každý, komu sa text dostane do rúk, bude vedieť dekódovať tieto súvislosti, a preto samotný príbeh, ak sa na neho nepozeráme cez prizmu memoárov, v ktorých si Rosová pomstychtivo vybavuje ľúbostné a pracovné účty, treba považovať za analytickú sondáž medziľudských vzťahov. Autorka prehlbuje svoju doterajšiu poetiku, v istých momentoch sa priam zdá, že napísala voľné pokračovanie k novele Dandy, akýsi spin-off nadväzujúci na jej motívy. Na scéne sa teda objavuje značne podobná „kostnatá“ (s. 13) hrdinka, no o čosi staršia, tridsiatnička. Jej mladícka skúsenosť so svetom sa zmenila už len na nostalgickú spomienku ako dávne „poobedie na anglickej pláži“ (s. 35) a do popredia vystupuje návrat, snaha usadiť sa. Topos metropolitného Berlína zasa nahradila provinciálna Bratislava: „Mesto vyzerá, akoby sa stále prerábalo, ako keby si každú chvíľu niekto niečo rozmyslel a rozhodol sa trochu to upraviť, pozmeniť, posunúť – rapavé ulice plné malých stavenísk, ktosi ozrutný zospodu pretláča svoje päste, vyrába krátery.“ (s. 14).
V takomto časopriestore niet miesta pre romancu s excentrickým rojkom Olem v smiešnom kostýme, ale iba so serióznym vizuálnym umelcom Endrem, ktorého jedinou výstrednosťou je občasné bafkanie fajky. Rosová tentokrát neotvára ani problematiku sexuálnej inosti, ako-takú príchuť čohosi korenistejšieho pripomína pochabá akcia hlavnej postavy: „Nato sa posadíš, prisunieš sa do stredu postele, nakloníš sa a zatneš sa jej zubami do nohy. [...] Zvrieskne, mykne sa a zdrapí ťa za vlasy, aby ťa odtiahla.“ (s. 33 – 34). Avšak intímna chvíľka nenaberá na intenzite ako v predchádzajúcej novele, čo vidieť na Dorinej odpovedi: „Zahryzne sa ti do lýtka, skôr hravo než na odvetu, sotva to cítiš. Otočíš sa a zatlačíš jej dlaňou do pŕs, prevráti sa ako chrobák. Chichoce sa, hlava zavrátená.“ (s. 36).
Napriek pár dynamickejším pasážam je rozprávanie ako celok účelovo monotónne. Autorka opätovne čerpá z postupov modernistického románu, aby vyvolala splínovú náladu, ktorú formujú existenciálne pocity melanchólie, znudenia a osamelosti: „Keď odošleš posledný text a zavrieš počítač, pozrieš sa na miestnosť ako na cudziu, prebúdzaš sa ako Proustov Marcel, habkáš, hľadáš známe uhly v cudzích kontúrach nábytku.“ (s. 22). O to viac zaujme výpoveď hrdinky prostredníctvom druhej osoby, čím sa vzdáva pozície agensa deja a prijíma polohu adresátky. Takáto depersonalizácia znamená, že nevie prežívať vlastnú individualitu, dokonca načrtáva symptómy niečoho komplikovanejšieho: „A predsa, povieš, [...] jediné, čo ma brzdí, čo ma oddeľuje, čo mi bráni v splývaní, je moje telo.“ (s. 60). Či už je narušenie emocionálnej vzájomnosti a sociálnej interakcie prejavom oveľa vážnejšieho vnútorného zranenia, odosobnená narátorka naďalej pristupuje k preberaným udalostiam popisne a nehľadá naozajstné dôvody zlyhávania protagonistky. Ani vlastne nemôže, lebo je len jej gramatickým zrkadlom.
Zhodne s Dandym aj v tejto próze zohráva dôležitú úlohu detstvo, symbolizuje stabilitu a bezstarostnosť, v neposlednom rade únik do „vymysleného domu“ (s. 53) s detailne prepracovaným návrhom konštrukcie a zariadením interiéru. Z naivnej imaginácie sa zachová iba „prah [...] medzi dvoma prázdnotami“ (s. 90), pomyselný kúsok pôdy pod nohami znemožňujúci akýkoľvek pohyb – zaseknutie na hranici sebaklamu a reality. Hudobne túto ontologickú ustrnutosť vystihuje elektroakustická nahrávka Martina Burlasa, ktorá je v knihe dostupná cez QR kód odkazujúci na platformu YouTube.
Rosová vytvorila delikátnu kompozíciu, v ktorej spracúva malú sentimentálnu drámu, no nesentimentálne, i vďaka ozvláštnenému uhlu pohľadu: „Skúšaš sa prevrátiť do prvej osoby, ale je ti príliš trápne“ (s. 67). Nedá sa nesúhlasiť: keby totiž vyrozprávala svoju prózu klasicky v ich- alebo er-forme, výsledný produkt by vyznel banálne, presne ako vstupná kapitolka dodatku Z listov. Tá nasledujúca je v ňom vyslovene nadbytočná; obsahuje pravdepodobne fragmenty pracovných verzií rukopisu. Autorke sa predsa len podarila vskutku neľahká vec: pozdvihla terapeutické písanie na úroveň beletrie – čo ju, samozrejme, v očiach blamovaných členov redakcie istého periodika nerobí lepším človekom –, predovšetkým však potvrdila, že cesta „od literatúry k životu“ (s. 125) a naopak nemusí byť vždy jasne vyznačená.
Nie však každý, komu sa text dostane do rúk, bude vedieť dekódovať tieto súvislosti, a preto samotný príbeh, ak sa na neho nepozeráme cez prizmu memoárov, v ktorých si Rosová pomstychtivo vybavuje ľúbostné a pracovné účty, treba považovať za analytickú sondáž medziľudských vzťahov. Autorka prehlbuje svoju doterajšiu poetiku, v istých momentoch sa priam zdá, že napísala voľné pokračovanie k novele Dandy, akýsi spin-off nadväzujúci na jej motívy. Na scéne sa teda objavuje značne podobná „kostnatá“ (s. 13) hrdinka, no o čosi staršia, tridsiatnička. Jej mladícka skúsenosť so svetom sa zmenila už len na nostalgickú spomienku ako dávne „poobedie na anglickej pláži“ (s. 35) a do popredia vystupuje návrat, snaha usadiť sa. Topos metropolitného Berlína zasa nahradila provinciálna Bratislava: „Mesto vyzerá, akoby sa stále prerábalo, ako keby si každú chvíľu niekto niečo rozmyslel a rozhodol sa trochu to upraviť, pozmeniť, posunúť – rapavé ulice plné malých stavenísk, ktosi ozrutný zospodu pretláča svoje päste, vyrába krátery.“ (s. 14).
V takomto časopriestore niet miesta pre romancu s excentrickým rojkom Olem v smiešnom kostýme, ale iba so serióznym vizuálnym umelcom Endrem, ktorého jedinou výstrednosťou je občasné bafkanie fajky. Rosová tentokrát neotvára ani problematiku sexuálnej inosti, ako-takú príchuť čohosi korenistejšieho pripomína pochabá akcia hlavnej postavy: „Nato sa posadíš, prisunieš sa do stredu postele, nakloníš sa a zatneš sa jej zubami do nohy. [...] Zvrieskne, mykne sa a zdrapí ťa za vlasy, aby ťa odtiahla.“ (s. 33 – 34). Avšak intímna chvíľka nenaberá na intenzite ako v predchádzajúcej novele, čo vidieť na Dorinej odpovedi: „Zahryzne sa ti do lýtka, skôr hravo než na odvetu, sotva to cítiš. Otočíš sa a zatlačíš jej dlaňou do pŕs, prevráti sa ako chrobák. Chichoce sa, hlava zavrátená.“ (s. 36).
Napriek pár dynamickejším pasážam je rozprávanie ako celok účelovo monotónne. Autorka opätovne čerpá z postupov modernistického románu, aby vyvolala splínovú náladu, ktorú formujú existenciálne pocity melanchólie, znudenia a osamelosti: „Keď odošleš posledný text a zavrieš počítač, pozrieš sa na miestnosť ako na cudziu, prebúdzaš sa ako Proustov Marcel, habkáš, hľadáš známe uhly v cudzích kontúrach nábytku.“ (s. 22). O to viac zaujme výpoveď hrdinky prostredníctvom druhej osoby, čím sa vzdáva pozície agensa deja a prijíma polohu adresátky. Takáto depersonalizácia znamená, že nevie prežívať vlastnú individualitu, dokonca načrtáva symptómy niečoho komplikovanejšieho: „A predsa, povieš, [...] jediné, čo ma brzdí, čo ma oddeľuje, čo mi bráni v splývaní, je moje telo.“ (s. 60). Či už je narušenie emocionálnej vzájomnosti a sociálnej interakcie prejavom oveľa vážnejšieho vnútorného zranenia, odosobnená narátorka naďalej pristupuje k preberaným udalostiam popisne a nehľadá naozajstné dôvody zlyhávania protagonistky. Ani vlastne nemôže, lebo je len jej gramatickým zrkadlom.
Zhodne s Dandym aj v tejto próze zohráva dôležitú úlohu detstvo, symbolizuje stabilitu a bezstarostnosť, v neposlednom rade únik do „vymysleného domu“ (s. 53) s detailne prepracovaným návrhom konštrukcie a zariadením interiéru. Z naivnej imaginácie sa zachová iba „prah [...] medzi dvoma prázdnotami“ (s. 90), pomyselný kúsok pôdy pod nohami znemožňujúci akýkoľvek pohyb – zaseknutie na hranici sebaklamu a reality. Hudobne túto ontologickú ustrnutosť vystihuje elektroakustická nahrávka Martina Burlasa, ktorá je v knihe dostupná cez QR kód odkazujúci na platformu YouTube.
Rosová vytvorila delikátnu kompozíciu, v ktorej spracúva malú sentimentálnu drámu, no nesentimentálne, i vďaka ozvláštnenému uhlu pohľadu: „Skúšaš sa prevrátiť do prvej osoby, ale je ti príliš trápne“ (s. 67). Nedá sa nesúhlasiť: keby totiž vyrozprávala svoju prózu klasicky v ich- alebo er-forme, výsledný produkt by vyznel banálne, presne ako vstupná kapitolka dodatku Z listov. Tá nasledujúca je v ňom vyslovene nadbytočná; obsahuje pravdepodobne fragmenty pracovných verzií rukopisu. Autorke sa predsa len podarila vskutku neľahká vec: pozdvihla terapeutické písanie na úroveň beletrie – čo ju, samozrejme, v očiach blamovaných členov redakcie istého periodika nerobí lepším človekom –, predovšetkým však potvrdila, že cesta „od literatúry k životu“ (s. 125) a naopak nemusí byť vždy jasne vyznačená.
[Rosová, Michaela (2019). Tvoja izba. Bratislava: vlastným nákladom. 148 s. ISBN 978-80-570-0957-3.]
Vyšlo v Rozume.
Vyšlo v Rozume.
Pôvodný
zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Rosovej terapeutické písanie. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 1, č. 9-10, s 72-73.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára