Hovorí sa, že aj majster tesár sa niekedy utne a zdá sa, že ani porota v Paríži nie je výnimkou. Obzvlášť ak sa víťaznou knihou stal vcelku napínavý vedeckofantastický triler, ktorý síce vedome kombinuje banálnosť strednoprúdovej produkcie s intelektuálnou nadstavbou, určite však nejde o senzáciu, ako sa vyjadril Michal Hvorecký v Denníku N. Pre predstavu by to analogicky znamenalo, akoby román Tahiti (2019) spomenutého autora získal slovenskú cenu Anasoft litera, hoci od prózy Šeptuchy (2019) laureátky Aleny Sabuchovej – prípadne dokufikcie Kataríny Kucbelovej Čepiec (2019), tesne umiestnenej na pomyselnom druhom mieste – ho delí rovnaký kvalitatívny odstup, aký má Le Tellier dajme tomu od Umberta Eca.
Práve Ecov debut Meno ruže (Il nome della rosa, 1980) sa učebnicovo neraz označuje ako prototyp postmoderného narúšania hraníc medzi takzvaným brakom a umením. Azda preto, že sa v ňom napĺňa Rolandom Barthom popísaná rozkoš z textu, v ktorom sa za prvým plánom konkrétne historickej detektívky rozpracúva brilantná genologická a semiotická hra, keď napríklad z úst stredovekého františkánskeho mnícha zaznievajú slová Ludwiga Wittgensteina, filozofa prvej polovice dvadsiateho storočia. Chce to, samozrejme, čitateľskú kompetentnosť, aby sa onen postštrukturálny plezír realizoval. No Le Tellier len zautomatizovane použil tento už sprofanovaný poetologický postup. V praxi to znamená, že skryto odkazuje na viacero významných autorov: Georga Pereca či Raymonda Queneaua – predstaviteľov svetoznámeho matematicko-spisovateľského experimentálneho zoskupenia OuLiPo – , ale i na Leva Nikolajeviča Tolstého, Stéphana Mallarmého alebo Kennetha Whita. Platnosť týchto referencií je, žiaľ, výrazne dekoratívna a v princípe nepodstatná.
Oveľa zaujímavejšou je potom informácia, že toto povojnové združenie, kam patril aj Italo Calvino, ešte stále existuje a Le Tellier mu zároveň predsedá. Ak však bolo prvotným oulipiánskym zámerom hľadať nové možnosti tvorivého vyjadrenia a prekračovať schémy, román Anomália na tento aspekt rezignoval.
Keďže Le Tellierova diskurzivita, ktorá mala byť pilierom textu, je iba formalistickým ornamentom, v popredí zostáva samotné rozprávanie, a tak sa tieto dve roviny, našťastie, nedostávajú na kompozičnej úrovni do zásadného konfliktu. Je ale citeľné, že sa autor snažil oscilovať medzi náročnou literatúrou a americkou seriálovou dramatizáciou. Aspoň sa mu podarilo rozvibrovať jeden pól tejto osi. V ničom však podstatne odlišný od televíznych šou typu Nezvestní (Lost, 2004 – 2010) a Manifest (2018 – 2022). Anomália je presne tým konvenčným bestsellerovým čítaním, ktoré má investičný potenciál na adaptáciu pre dominujúce streamovacie služby.
Záhadná udalosť, objasniteľná hádam len cez kvantovú mechaniku či hypotézu simulácie, spôsobila, že let z Francúzka do Spojených štátov sa doslova duplikoval. Román sa tak mozaikovito sústreďuje na niekoľko postáv, ktoré sa vyrovnávajú s existenciou svojho ďalšieho ja, paralelného dvojčaťa. Le Tellier s humorom, okrem ontologických úvah nad zmyslom života, otvára i aktuálnu spoločenskú problematiku narastania nenávisti a devalvovania pravdy: „prezident s otvorenými ústami značne pripomína veľkú rybu s blond parochňou“ (s. 150). Kriticky sa stavia k homofóbii, rasizmu a prepájaniu politiky s náboženstvom. Tu zrejme prekladateľka Mária Michalková Rovná spravila chybu, keď sú podľa nej v poradnom tíme Donalda Trumpa „evanjelici“ (s. 134) a nie evanjelikáli (évangélistes).
Le Tellier cielene pomenúva neduhy svojej doby a tento miniatúrny výsek z času a priestoru v dejinách človečenstva konfrontuje priamo s mystériom vesmíru, do ktorého načiera prostredníctvom seriózneho sveta teoretickej fyziky. Filozofická kapacita románu však neprekračuje hranice mainstreamovej zábavy, aj keď tá mala byť pôvodne vchodom do metatextového bludiska. A pritom Queneau kedysi vtipne prirovnal členstvo v Oulipe k potkanom, ktoré si samy postavia labyrint, aby z neho napokon našli cestu von. Anomália je z tohto pohľadu inteligentným nákresom. Porota Goncourtovej akadémie sa medzitým opätovne vrátila k vyšším nárokom na literatúru a v nasledujúcom ročníku ocenila knihu Najtajnejšia ľudská spomienka (La plus secrète mémoire des hommes, 2021) senegalského spisovateľa Mohameda Mbougara Sarra.
[Le Tellier, Hervé (2020). Anomália. Bratislava: Inaque. 312 s. ISBN 978-80-8207-129-3.]
Vyšlo v Rozume.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2022). Anomália Goncourtovej ceny. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 4, č. 2, s. ? – ?).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára