Osobná trauma ako téma v tvorbe autoriek – kam až nás môže zaviesť?

Keď slovenský parlament schválil zmenu ústavy, ktorá zakotvila oficiálnu existenciu dvoch biologických pohlaví, čím hrubo zasiahol do práv intersexuálnych a transrodových osôb na sebaidentifikáciu a telesnú integritu, paradoxne popri tomto kroku posilnil postavenie žien, zaručujúc im rovnosť v odmeňovaní za vykonanú prácu. Ak sa o tejto novelizácii dozvedela J. K. Rowling, iste ju potešila, veď sa hlási k obskúrnemu hnutiu radikálneho feminizmu TERF, ktoré má prienik s ultrakonzervatívnymi platformami práve v popieraní a prekrúcaní vedeckých faktov o diverzite sexuálneho správania človeka vo fyziologickom aj kultúrnom zmysle slova. V merite veci má však pravdu – skúsenosť cis- a transženy nie je totožná.

Spisovateľka preslávená fantasy a krimi románmi akoby nechápala mieru diskriminácie, nenávisti a násilia, akej čelí táto komunita. Významná filozofka Judith Butler, ktorá zásadne prispela k rozvoju feministického myslenia, v rozhovore pre magazín The New Statesman vyjadrila znepokojenie nad tým, že žijeme v antiintelektuálnych časoch a vyzvala k empatii a solidarite voči rodovo-sexuálnym menšinám, ináč sa to raz môže vypomstiť i majorite. Krajná pravica, v súčasnosti metastázujúca po západnej civilizácii, sa chce totiž prinavrátiť k optike zjednodušujúceho esencializmu čierno-bielych konštatovaní, na čo s určitosťou doplatia ženy.

Aj preto považujem za dôležité analogicky vnímať legislatívne požiadavky kvír ľudí v kontexte tematizácie traumy v literatúre písanej ženami. Écriture féminine sa predsa objavovala so špecifickou naliehavosťou, pretože bola historicky spätá nielen s individuálnym utrpením, ale tiež s celospoločenskými mechanizmami potláčania hlasu. V dôsledku toho sa autorky usilovali o artikuláciu vlastnej bolesti a o narušenie mlčania, ktoré sa okolo akéhokoľvek tabu vytvára. A stále tak robia.

Ak je charakteristickým rysom takéhoto umeleckého prejavu spájanie osobného a kolektívneho, teda vklad vlastnej skúsenosti do širších rámcov, vo forme sa často realizuje narúšanie kompozície. Fragmentárnosť, opakovanie či prerušené vety sú stratégiami, ktoré napodobňujú traumatizovanú myseľ. Čo nebolo vyslovené priamo sa do textu vracia v podobe ozveny, náznaku alebo ticha. Stačí si spomenúť na mnohé príklady z tvorby Virginie Woolf, Marguerite Duras, Toni Morrison, Sylvie Plath a ďalších velikánok, ako sa vyrovnávali s vnútorne preciťovanou izoláciou a vonkajším tlakom patriarchálnych obmedzení, ktoré spadajú pod širšiu heteronormatívnu matricu.

Význam rodovo uvedomelého ženského písania spočíva teda, okrem estetickej hodnoty, v psychologickej a edukačnej rovine. Ak dokážeme súcitiť s bolesťou žien naprieč časom a priestorom, ktoré sa rozhodli konať, až sa im podarilo dekonštruovať oficiálnu históriu – písanú, pravdaže, mužskou rukou –, nemôžeme ignorovať ďalšie sociálne entity, taktiež sa vyrovnávajúce so svojimi traumami v politickom aktivizme.

Svet sa nezrúti, ak budú mať deti prvú väčšiu čitateľskú skúsenosť s Harrym Potterom, desiť by nás však mali nekultivovaní štátnici, ktorých netvarovala literatúra, ak vôbec po knihách siahali – či už ide o megalomanského amerického a ruského prezidenta, alebo o malinkých podkarpatských premiérikov. Ak sa totiž sexuálna orientácia a rodová identita znova stanú predmetom kriminalizácie a patologizácie, nasledovať bude v konečnom dôsledku opätovná reštrikcia ženských rol systémovou indoktrináciou. Heslá typu „buď poslušnou dcérou“, „staraj sa o manžela“, „obetuj sa pre materstvo“ sú vždy len začiatkom. Kto si myslí, že ďalej sa zájsť nedá, nech sa pozrie na afganskú teokraciu, kde majú ženy už horšie postavenie ako v Príbehu služobníčky od Margaret Atwood.

Vyšlo vo Fraktáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. L. (2025). Osobná trauma ako téma v tvorbe autoriek – kam až nás môže zaviesť?. In Fraktál. ISSN 2585-8912, 2025, roč. 8, č. 4, s. 9 – 10.