V našom prvom stretnutí s Martinom Pitorákom – súbor krátkych próz pod názvom Mikronauti – sme predostreli potenciu autora balansujúcu na hranici perspektívy a – naopak – reality; textom sa zväčša darilo – ich kreatívny, prípadne estetický náboj predurčoval na eventuálny vývoj –, kvalitatívne však nepresiahli charakter lepšieho pokusu s tendenciou k jarmočnému efektu a klišéovitosti.
Mikronautika neopustila Pitorákov poetologický rámec ani v jeho novších textoch, no predsa len badať mierny posun, preskupovanie, či už formálne – stále zakotvené v kratšom prozaickom žánri (Chlad, Zostup), ale blížiace sa k poviedke (Hosť, Z neba) –, podopreté ustrnutím lacnej obraznosti a postupmi menej náročnej literatúry, napodobňovaním skôr psychologizujúcej fabulácie Stephena Kinga nad inšpiráciou v hlbšej umeleckej optike.
Akoby autorovi unikla podstata predchádzajúcej tvorby, akoby autor stratil schopnosť nahliadnuť do vlastného tvorivého procesu, akoby viditeľné pozitívum hrať sa s textom i jeho náplňou už nebolo podstatné, do popredia sa dostáva gýčovitý zvrat so štylizovanými motívmi necitlivej brutality, krvi a smrti: „Napriek tomu, že je oveľa menší ako ja, je ťažký. Po rozporcovaní umyjem mäso. Je hnijúce, skazené, snažím sa z neho tú špinu, rozklad, dostať von, no je to asi zbytočná námaha. Z čela mi kvapká pot. Zabalím ho do tašiek z obchodného reťazca, do ktorého chodím cez víkend nakupovať, vtedy využívam kapacitu kombi na plno, čím viac kúpite, tým sa to viac oplatí, nie všetko mäso, niečo skryjem do mrazničky k bravčovému.“ Pripomeňme Pitorákovi explicit z jeho dávnejšieho textíku Anjel zo súboru Mikronauti: „Z úst mu kvapkala krv.“ Čo k tomu dodať?! Autorovou dominantou sa stala bezcenná a tuctová obraznosť – strúhajúca grimasu ťažkého umeleckého výkonu – v skutočnosti vykradnutá – vedome alebo nevedome – z druhotriedneho psychotrileru.
Pitorákova poetika si stále zachováva aspekt výseku, momentu zo života, bežného, malého, napoly anonymného, vtiahnutého do nezvyčajného pocitu, paradoxnej situácie, v ktorej dochádza k pokusu o mikroanalýzu človeka na malom priestore a v krátkom čase, nesúdime preto autorove texty jednoznačne negatívne, avšak ich potencia zostáva naďalej na hranici perspektívy a reálneho stavu. Progres textov je očividnejší v kompozičnom a štylistickom uchopení, spätný proces badať v samotnom umeleckom prevedení; tematický a motivický repertoár, obrazotvornosť i tvorivé postupy sú schematické, čitateľ si rýchlo osvojí Pitorákovu osnovu a na základe nej anticipuje autorský zámer a cieľ.
Vyšlo v Lete.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2006). Mikronautský syndróm. Let. Roč. 2, č. 16, s. 517. ISSN 1336-6904.
Mikronautika neopustila Pitorákov poetologický rámec ani v jeho novších textoch, no predsa len badať mierny posun, preskupovanie, či už formálne – stále zakotvené v kratšom prozaickom žánri (Chlad, Zostup), ale blížiace sa k poviedke (Hosť, Z neba) –, podopreté ustrnutím lacnej obraznosti a postupmi menej náročnej literatúry, napodobňovaním skôr psychologizujúcej fabulácie Stephena Kinga nad inšpiráciou v hlbšej umeleckej optike.
Akoby autorovi unikla podstata predchádzajúcej tvorby, akoby autor stratil schopnosť nahliadnuť do vlastného tvorivého procesu, akoby viditeľné pozitívum hrať sa s textom i jeho náplňou už nebolo podstatné, do popredia sa dostáva gýčovitý zvrat so štylizovanými motívmi necitlivej brutality, krvi a smrti: „Napriek tomu, že je oveľa menší ako ja, je ťažký. Po rozporcovaní umyjem mäso. Je hnijúce, skazené, snažím sa z neho tú špinu, rozklad, dostať von, no je to asi zbytočná námaha. Z čela mi kvapká pot. Zabalím ho do tašiek z obchodného reťazca, do ktorého chodím cez víkend nakupovať, vtedy využívam kapacitu kombi na plno, čím viac kúpite, tým sa to viac oplatí, nie všetko mäso, niečo skryjem do mrazničky k bravčovému.“ Pripomeňme Pitorákovi explicit z jeho dávnejšieho textíku Anjel zo súboru Mikronauti: „Z úst mu kvapkala krv.“ Čo k tomu dodať?! Autorovou dominantou sa stala bezcenná a tuctová obraznosť – strúhajúca grimasu ťažkého umeleckého výkonu – v skutočnosti vykradnutá – vedome alebo nevedome – z druhotriedneho psychotrileru.
Pitorákova poetika si stále zachováva aspekt výseku, momentu zo života, bežného, malého, napoly anonymného, vtiahnutého do nezvyčajného pocitu, paradoxnej situácie, v ktorej dochádza k pokusu o mikroanalýzu človeka na malom priestore a v krátkom čase, nesúdime preto autorove texty jednoznačne negatívne, avšak ich potencia zostáva naďalej na hranici perspektívy a reálneho stavu. Progres textov je očividnejší v kompozičnom a štylistickom uchopení, spätný proces badať v samotnom umeleckom prevedení; tematický a motivický repertoár, obrazotvornosť i tvorivé postupy sú schematické, čitateľ si rýchlo osvojí Pitorákovu osnovu a na základe nej anticipuje autorský zámer a cieľ.
Vyšlo v Lete.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2006). Mikronautský syndróm. Let. Roč. 2, č. 16, s. 517. ISSN 1336-6904.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára