Pod čepcom býva najväčšia tma

Niekedy krátko po vydaní knihy Čepiec od Kataríny Kucbelovej sa na sociálnych sieťach a internetových portáloch prostredníctvom platenej reklamy horlivo promoval videoklip novovzniknutej kapely Šalefuky. Tento senzusovský typ ľudovej zábavy, ktorá sa usiluje napodobniť marketingový výraz populárnych Kandráčovcov, by sa dal jednoducho odignorovať, keby za ňou nestála významná tvár slovenského džezu – Milo Suchomel. Aj takýto neočakávaný príklad toho, ako sa možno priživiť na masovom nevkuse, rezonuje v autorkinej otázke, „prečo folklór v tejto krajine všetkých hneď uvedie do tranzu“ (s. 10).

Kucbelovej alter ego jednoznačne odmieta „mobil s folklórnym krytom, mikinu so strojovou výšivkou, tašku z modrotlače“ (tamže), nie však preto, že by vehementne bojovalo proti komerčnému potenciálu, ktorý sa ukrýva v sériovej produkcii etnokultúrneho gýča. Jeho odpoveď je totiž oveľa prostejšia – k týmto veciam „nemám vzťah“ (s. 9), pomyslí si vo chvíli, keď stojí pred staručkou obyvateľkou horehronskej obce Šumiac, „čo nosí celý život iba kroj“ (tamže).

Z poďakovania v závere je možné vydedukovať, že postava osemdesiatročnej Iľky je skutočná, rovnako vyznieva i celé rozprávanie. Táto biografická hodnovernosť napokon problematizuje samotné žánrové zaradenie knihy, ktorá je memoárová a reportážna zároveň, no obopína ju tiež rámec konfesionálnej prózy. Nachádza sa teda na hranici beletrie a literatúry faktu, približuje sa pojmu docufiction, čím predsa len gravituje k napĺňaniu estetickej funkcie pred spravodajskou. Autorka sa síce vložila do textu neštylizovane, ale smerodajné je, že nepôsobí ako klasická publicistka s potrebou informovať o stave reality, veď sa dokonca priznáva k neprofesionálnemu prístupu, motivovanému súkromnými dôvodmi: „Je to vlastne prejav zúfalstva, dúfam, že to nezistí. Prijať do života niečo cudzie. Hocičo.“ (tamže).

Hybridný útvar, ktorý Kucbelová zhotovila, sa napriek tomu evidentne pokúša aj o zachytenie obrazov starého sveta, je v podstate ich terénnou reflexiou. Vďaka špecifickému poetologickému uchopeniu by mohol byť pokojne označený za kapuścińskovsky ponímanú literárnu reportáž, hoci autorka k nej dochádza opačne, z pozície etablovanej umelkyne a nie žurnalistky. Jazyk takejto spoločenskej analýzy komunikuje kompozičnými prvkami a štylistickými prostriedkami príznačnými pre epickú tvorbu. Zaujímavý je azda ešte fakt, že k tomuto spôsobu subjektívneho písania Kucbelová dospela ako jedna z výrazných predstaviteliek básnického experimentu anestetickej generácie.

Šitie čepca je koniec koncov nepodstatné. Spočiatku sa zdá, že „ísť za tie nánosy“ (s. 10) lacného mainstreamového biznisu bude smerovať iba k akémusi národopisnému odhaľovaniu autenticity, no hneď nato sa objavuje „sklamanie. Ten materiál je strašný, nylonový tyl a polyesterová čipka“ (s. 13). Pozornosť sa tak prostredníctvom autorkinej zaangažovanosti v Iľkinej histórii, či už s metodickými atribútmi life, alebo oral, sústreďuje na oveľa širšie záležitosti, ktoré charakterizujú dianie v aktuálnych časoch.

Kucbelová poukazuje na komplikovanosť vzťahov medzi marginalizovanými osadami a vidieckou populáciou: „V Červenej Skale nastúpili ďalšie bezzubé Rómky. Vodič autobusu im zavrel pri nastupovaní dvere, vzápätí ich otvoril a začal kričať.“ (s. 18 – 19). Otvorene pomenúva predsudky, ktoré sú bežnou výbavou majority, nehovoriac o ich systémovom prenikaní do verejnej správy a politiky: „a nad tým všetkým extrémistický župan“ (s. 34). Zdôrazňuje tiež, že nenávistné nálady na Slovensku majú oveľa hlbšie korene, dávno pred ľudáckym režimom, o čom svedčí pobedimský krvavý pogrom z konca dvadsiatych rokov: „Ako prvého zastrelili muža vo dverách domu, na smrť zbili jeho ženu s dieťaťom“ (s. 25). V jednom ale chybuje i autorka – keďže označuje pertraktovanú národnostnú menšinu korektne za rómsku, vlastnej komunite potom neadekvátne prisudzuje rasové znaky: „bielych detí je o niečo viac“ (s. 103). Akoby týmto malým slovným lapsusom nevedome natrafila na podstatu, že za početnými nespravodlivosťami sa schováva len primitívny odpor k tmavšej farbe pleti.

Kultúra, od ktorej sa Kucbelová odvracia, „je hra na tradície“ (s. 30), vyčačkaná verzia národných a rodových stereotypov na cieľovom trhu pre jednoduchšie davy, akú napríklad ponúka spomínaný Suchomel vo svojom jarmočnom výstupe Muzikanti fidlikanti. V mediálnom pretlaku takýchto bezobsažných počinov autorka uniká do naozajstnej ľudovosti kdesi pod Kráľovu hoľu, aby zažila antropologickú skúsenosť, bez príkras, v komplexnom mikrokozme každodennosti. Folklór nenadhodnocuje, ani nepodceňuje, berie ho ako fakt. Iľka preto nemôže byť zromantizovanou nositeľkou múdrosti predkov, „nemala pravdu, keď povedala, že nikomu z Rómov sa nebude chcieť ísť do Talianska na brigádu“ (s. 179), naopak, reprezentuje nedokonalosť obyčajného človeka, príbehy mnohých. A z tých sa treba poučiť.

[Kucbelová, Katarína (2019). Čepiec. Bratislava: Slovart. 184 s. ISBN 978-80-556-4203-1.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Pod čepcom býva najväčšia tma. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 1, č. 11, s.