Kde si hľadal inšpirácie?
Hocikde a v hocičom, nie nevyhnutne len v literatúre. V krčme tak, ako vo vesmíre, vo vlastných trapasoch, v nikdy sa nekončiacom ľudskom utrpení. Niekedy sa stačí obzrieť cez plece a padne na teba stoh tém. Nie som rád zaškatuľkovávaný, naopak, vždy som skúšal ísť ďalej, vždy za novou výzvou, aj za cenu zosmiešnenia. Inak by to celé nemalo zmysel. A nebavilo by ma opakovať stále tú istú pesničku. Možno som romantik, možno postmodernista, hlavu si nad tým lámať nebudem.
Ale označenie slovenský bítnik ťa hnevá, však?
Mňa už označovali všelijako: outsider, bítnik, surrealista a už ani neviem, čo všetko. Vôbec mi to neprekáža, vôbec sa tým nezaoberám. Len keď sa ma snažia naskrutkovať k barbarom, začnem byť trochu podráždený. Vlastne veľmi podráždený. Som na to alergický. Bítnikov som si nikdy veľmi nevšímal, doteraz nerozumiem tomu ich komickému gestu. Bavil ma iba jeden: Raz sa mi v antikvariáte prilepil na prsty Zábranov preklad Gregoryho Corsa – Mokré moře. To je nádhera! Túto vec dokážem čítať dodnes.
Prečo komickému?
Áno. V umení je každé gesto trochu komické, najmä keď roky plynú a nasledujúce generácie sa nedokážu orientovať v súvislostiach. Aj moje gestá spred niekoľkých rokov sú asi komické.
Odmietanie súvisu s barbarskou generáciou nie je gesto?
Už som si myslel, že sa ma na to neopýtaš. Prečo musím stále a donekonečna vysvetľovať, že som s tými pánmi nemal nikdy nič spoločné?! Alergický je slabé slovo. Výstižnejšie by bolo, že ma poriadne nasierajú! Čo keby som celú vec obrátil a začal vyhlasovať, že nie oni, ale ja som barbarská generácia a pár truhlíkov sa snaží ku mne prilepiť?! Dosť už o barbaroch, prosím.
Štylizuješ sa?
Vždy som sa snažil nijako sa neštylizovať, ale úspech, aj ten minimálny, vyslovene mámi k postojom, gestám, štylizovaniu. Keď sa niekto tvári neuveriteľne namosúrene a vyslovuje nesmrteľné múdrosti, to ma vie rozosmiať. Človek je vždy len tým, čím je a nie tým, za čo sa chce považovať. Našťastie, moja štylizácia nie je až taká okatá, aspoň dúfam. Ak nie si úprimný, ľudia to veľmi rýchlo odhalia.
Ako s odstupom času spomínaš na svoj vstup do literatúry?
V prvom rade si treba uvedomiť, že som nešiel proti nikomu a nehral za nikoho, len sám za seba. Nevykrikoval som, že treba komunistom vykrútiť krk a velebiť Hlas Ameriky. Dnes to znie možno absurdne, ale táto moja poloha vtedajších mocných znepokojovala. Ako to, že na nás neútočí? Ako to, že je slobodný? Mne šlo o literatúru, o kumšt, nie o odboj. Myslím, že tvrdohlavosť sa mi vyplatila, kniha vyšla, zaujala, úspech mi dodal sebavedomie a nakopol som ďalších ľudí k voľnejšej tvorbe. Až do novembrových dní som si potom takmer ani neškrtol, ale to už je iný príbeh. Dôležité je nič neľutovať!
Na čo si z toho obdobia rád zaspomínaš?
Ohlas na debut bol pre mňa nečakaný. Starí bardi si ma všimli a okamžite som si tykal so všetkými významnými spisovateľmi, najmä s tými, ktorých som si vážil a ktorých mám dodnes rád: Moravčík, Sloboda, Mitana... nebudem vymenúvať všetkých. Obrazne povedané, dostal som pozvánku na neuveriteľnú jazdu do šialenstva. Najmä Pišta Moravčík ma poriadne povláčil po všetkých bahnách a temnotách. Bolo to sebazničujúce a nádherné, so všetkými pozitívami aj negatívami. Strkal som nos všade, kde sa dalo, stále na hranici kriminality, ale inak by som neprežil. A stále som písal, áno, tušil som, že to všetko má nejaký zmysel, že jedného dňa opäť dostanem šancu.
Keďže Peter F. 'Rius Jílek musel ísť von so psom, Ivan Kolenič ďalej odmietol pokračovať v rozhovore slovami: «Ja tiež už nemám čas! Niektoré rozhovory môžu byť urobené ako jednohubky. Ak ti vyhovuje, môžeš použiť, ak nie, vymaž.»
Vyšlo na Iliterature.
Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Nedokončený rozhovor s Ivanom Koleničom. In Iliteratura [online]. 27. 11. 2012 [cit. 2012-11-27]. Dostupné na internete: «http://iliteratura.cz/Clanek/30837/kolenic-ivan». ISSN 21-14-309X.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára