Básne ako mémy

Sólový knižný debut Ivony Pekárkovej zaujme svojím obalom; nenachádza sa na ňom totiž klasicky meno autora a názov publikácie – tie sú uvedené na jej chrbte a vo vnútri na úvodnej strane –, ale tri obrázky spojené lentikulárnou technológiou, ktoré sa objavujú každý zvlášť iba v určitom uhle: poetka drží krájač na vajíčka pred použitím a po ňom, pričom nechýba ani detailný pohľad na inkriminovanú kuchynskú pomôcku. Celkovo pôsobí tento výjav ako vizuálna inštruktáž, bočne však môže vyvolávať i spomienku na deväťdesiate roky, keď sa týmto populárnym flip efektom ozvláštňovali nálepky, záložky či pravítka. Scéna je zároveň strojene amatérska a civilná, pripomína fádne školské prostredie, čo evokujú lavička, nástenná tabuľa a okrasné rastliny.

Optický vstup do zbierky Lepšia verzia seba tak groteskne pomenúva jej hlavnú tému, ktorú charakterizuje vyrovnávanie sa s vlastným bytím a jeho pozíciou v okolitej realite: „všetci túžime po absolútnom / intelektuálnom, sexuálnom, spoločenskom / kariérnom a partnerskom uspokojení“ (b. Leto bez nohavičiek, s. 31). Prirodzená snaha ľudského rodu neustále interpretovať vnímanú skutočnosť, antropocentrizovať ju, je v konečnom dôsledku úsmevná, presne ako seriózne sa tváriaci návod na použitie primitívneho krájača na vajíčka. Pekárková si preto túto v podstate biologicky podmienenú potrebu zvýznamňovať objekty, javy a procesy všíma s nadhľadom, aby podčiarkla fakt, že existencia človeka je vo svojej holej pravde efemérna až absurdná: „večer v obchode spomedzi všetkých rožkov / čo ostali, vyberieš tri najkrajšie rožky / v známom, v pozorovateľnom, vo viditeľnom vesmíre“ (b. V pozorovateľnom vesmíre, s. 25).

Aj sledovaný objekt, prestupujúci hneď prvým cyklom básní s titulom Význam petra, obsah petra, potvrdzuje svojím konaním ontologickú ničotnosť, no nie v zmysle ťaživej kontemplácie, pretože jeho prístup je presne opačný, instantný: „peter sa práve / dozvedel, že sa celý život / zle balil / a / prečítal si desať tipov, ako to zlepšiť“ (b. Peter sa zle balil, s. 16). Autorka načrtáva fenomén ekonomizácie metafyzického, ktorý je v globalizovanom svete produktom konzumizmu, avšak neodsudzuje ho z mravokárskej perspektívy, akoby prostredníctvom irónie chcela skôr ventilovať pasívny vzdor voči nemu: „peter si vždy bral rožky do sáčku / výhradne s použitím sáčkovej rukavice / a tak sa po pár rokoch / stal lepšou verziou / samého seba / odvtedy je vyrovnanejší // vyžaruje vnútornú pohodu“ (b. Tušenie tieňa, tušenie súvislostí, s. 15). Stačilo by už len dodať, buďme ako Peter a k veršom dokresliť jednoduchú paličkovú figúrku, aby naplnili formát parodického motivačného mému Be Like Bill.

Pekárkovej minimalizmus evidentne čerpá z postmodernej redukcie jazyka a konceptuálnej metódy, pokúšajúc sa mapovať hranice esteticky chápaného vyjadrovania, prípadne od neho ustupovať. Tento poetologický prvok sa realizuje napríklad i cez persuazívne heslá marketingovej a mediálnej komunikácie: „o tom, ako nakoniec všetko dobre dopadlo / príbeh chlapca, ktorému nikto neveril / s poriadnou dávkou napätia / nakoniec všetci prežili čosi neopakovateľné / nikto neprežil“ (b. Nakoniec všetci prežili čosi neopakovateľné, s. 35). Podrývaním dochádza k dekonštruovaniu obrazu „jedinečnej bytosti“ (b. Leto bez nohavičiek, s. 35), ako majú ľudia tendenciu na seba vzhliadať, na prospech sarkastického zrkadla reflektujúceho ich povrchnosť. Tú potvrdzuje prebierka časti novozákonného Prvého listu Korinťanom známej ako Hymnus na lásku: „a keby / som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá / a všetku vedu a keby som mal / takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a futbal / by som nemal / ničím by som nebol“ (b. Pavol z tarzu o futbale po troch predlžovaniach, s. 43).

Odkazom na túto masovo obľúbenú hru autorka ostro zosmiešňuje nielen prevrátenosť hodnotových kritérií v spoločnosti, ale implicitne sa tiež dotýka mechanizmov kolektívnej identifikácie a ideológie nacionalizmu. V inej básni tak hrdosť vzbudzujúcu príslušnosť k národu alebo vlasti otvorene označuje za klišé: „pri ceste autobusom / pozerajúc z okna / nastupuje úplne prirodzene rozcítenosť / nie nepodobná láske, vzrušeniu, obdivu / možnosť dosiahnuť sexuálne uspokojenie s krajinou“ (b. O vášnivej láske ku krajine, s. 54). Hoci vo svojich textoch dominantne netematizuje slovenskosť a už vôbec nie pamfleticky – ako Vlado Šimek v zbierke Modlitba za Felvidék (2013) – sporadickým výberom domácej topografie dotvára atmosféru malosti a periférnosti v univerze: „v závere kultúrneho leta vo svidníku / bola vyhodnotená súťaž detských malieb a kresieb“ (b. ..., s. 38).

Motivickým základom Pekárkovej kompozícií sú hlavne banalita a každodennosť. Napriek tomu, že sa o nich lyrický subjekt snaží vypovedať z polohy pozorovateľa, nie je možné, aby bol nestranným, lebo mu v tom zabraňuje vlastná skúsenosť človeka. Práve tento pokus o dištanc vytvára komiku: „pán R. má niekoľko detí / volá na ne menom / peter, poď! / peter príde“ (b. R, s. 69). Konfrontácia takejto všednosti s kvintesenciou všetkého je navyše pragmaticky detenzívna, lebo čokoľvek jedinečné „hubblov teleskop zachytil“ (s. 25), vždy „ideme ďalej / vo víre / stlania postelí / utierania prachu a prania / v kolotoči / dopĺňania chladničky“ (b. Vzťahová, s. 21). Túto stránku napokon autorka rozvíja so spomenutým Šimekom v spoločnej knihe Manželská poézia (2019).

Pekárkovej básnický program sa z uvedenej analýzy javí konzistentne; formálne i ideovo venuje mimoriadnu pozornosť tomu, aby sa niesol v duchu postupov textovej generácie a konceptualizmu. V tomto bode však treba dodať, že výsledné úsilie byť aktuálny vo vzťahu k relevantným literárnym tendenciám sa, žiaľ, dostatočne nenapĺňa na kvalitatívnej úrovni a má voči nim odstredivý účinok – smeruje väčšmi k nestabilnej výpovedi problematizujúceho internetového statusu, než k jej prozodicky dôslednejšiemu minimalistickému uchopeniu. Zbierka teda hodnotovo balansuje: dá sa na ňu nazerať stále cez prizmu juvenílií, v ktorých možno oceniť mieru invenčnosti a potenciálu, ale v širšom kontexte slovenskej poézie nestojí v predvoji jej vývoja, naopak, razí si cestu múzicky sa tváriacej, menej náročnej tvorby.

[Pekárková, Ivona (2019). Lepšia verzia seba. Bratislava: OZ Brak. 80 s. ISBN 978-80-89921-22-5.]

Vyšlo vo Vertigu.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Básne ako mémy. In Vertigo. ISSN 1339-3820, roč. 7, č. 4, s. 85-86.