Čo by si pomyslel Lacan, keby si zahral videohru

Knihu PlayStation – svet snov (PlayStation Dreamworld, 2017) od Alfieho Bowna, ktorý pôsobí na katedre mediálneho umenia na univerzite Royal Holloway v Londýne, možno vnímať ako úvod do digitálnych game studies, doslova „herných štúdií“ (s. 81), zaoberajúcich sa v rámci ludologického výskumu kulturálnou analýzou videohier. Jej zdanlivo triviálny názov zároveň naznačuje pomerne komplikovanú problematiku vplyvu zábavných technológií, vyvíjaných globálnymi korporáciami, na človeka začiatku dvadsiateho prvého storočia. Jedna z najdominantnejších stolných konzol na svetovom trhu od spoločnosti Sony sa preto stáva symbolom tohto mechanizmu moci. Autor ju následne dáva do súvislosti s variáciou pojmu Traumwerk, zavedeného Sigmundom Freudom, v angličtine dreamwork, teda práca snov, čím tiež odkazuje na zvolenú psychoanalytickú optiku textu.

Lit_cast Slovakia: Peter F. 'Rius Jílek

V prvej novoročnej epizóde LitCast Slovakia sa literárny kritik Peter F. ‘Rius Jílek rozpráva s Júliou Sherwood o zemetraseniach a pandémii, o význame literárnych cien a svojej skúsenosti porotcu v súťaži Anasoft Litera. Prezrádza tiež, prečo sa v jeho recenziách občas vyskytujú ostré formulácie a zasadzuje sa za väčšiu a systematickejšiu podporu pre propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí.

Praktický slovník chorvátsko-slovenských falošných priateľov

Zaujímavou publikačnou aktivitou Katedry slovenského jazyka a literatúry pri Inštitúte západoslovanských jazykov a literatúr na Filozofickej fakulte Univerzity v Záhrebe, ktorá určite stojí za pozornosť nielen v kroatistickej a slovakistickej, ale i v širšej slavistickej sfére, je autorský slovník chorvátsko-slovenských interlingválnych homoným s titulom Lažni prijatelji – Falošní priatelia.

Sociálna psychologicko-satirická románová trojnovela s prvkami politického trileru

Knihou Naničhodnica pokračuje Jana Juráňová v realizácii svojho dlhodobého autorského programu, vychádzajúceho z feministickej analýzy rodových stereotypov. Spoločenskú konformitu tentokrát narúša intersekcionálne, to znamená, že sa sústreďuje na viacero súbežných faktorov, ktoré prehlbujú diskrimináciu človeka. Protagonistka Ľudmila je nielen žena, no navyše stará – má už cez osemdesiat – a k tomu ešte invalidka na vozíku a čerstvá bezdomovkyňa. Čím viac sa teda znásobujú jej nevýhody z pohľadu väčšiny, tým sa stáva menej viditeľnou, nepotrebnou pre okolie, všímajú si ju iba ak z ľútosti, prípadne keď vzbudzuje nechuť a zavadzia: „z centrálneho príjmu nemocnice musela odísť, lebo babu za okienkom príšerne znervózňovala svojimi igelitkami“ (s. 12).

Vraj surrealizmus pretkaný s históriou

Noémi Bogyó publikovala svoj románový debut Slepé škvrny pôvodne v maďarčine vo vydavateľstve Kalligram a o pár rokov neskôr, už pod značkou Lindeni knižného domu Albatros Media, vyšiel aj v slovenskom preklade, symbolicky – k tridsiatemu výročiu nežnej revolúcie, ktorá tvorí jeho východiskový bod. Napriek tomu, že vznikol v národnostnomenšinovom prostredí, jeho spracovanie sa prirodzene integruje do dejín majoritnej kultúry, lebo neobsahuje príznakové odkazy na lokálne etno-jazykové reálie. Takáto snaha o neutrálnu výpoveď je však niekedy na škodu, keďže skúsenosť jednotlivca zo špecifickej komunity, môže byť oveľa pozoruhodnejšia než tá, ktorá v spoločnosti bežne prevláda. Autorka, samozrejme, nemá povinnosť automaticky reflektovať v diele svoj pôvod, hoci na politickú scénu počas novembrových udalostí vstupovali i tieto záležitosti.