Pseudotragédia o obličkách

Pokus o závažnú výpoveď na tému raison d’être sa v poviedke Petra Gašparíka pod ná­zvom Mono­dráma nevydaril. Autorovo prehnané úsilie ponaťahovať sujet ako vyprá­žaný syr pro­stredníctvom nudných deskriptívno-reflexívnych pásem a digresií až do zá­verečnej kriminálnej pointy sa míňa existenciálnemu či existencialistickému zámeru. Možná inšpirácia v sartrovskom modeli kolabuje práve na neschopnosti zrealizovať fik­ciu hraničnej situácie, ktorej čitateľ uverí.

Čas a priestor i samotný duševný stav sú iba zlou napodobeninou serióz­neho umenia, nemastným-neslaným balastom, obyčajnou floskulou a naivným sentimentom, opierajúcim sa o nadhodené frazematické múdrosti: „Každá tragédia sa odohráva v láske. Milujem ju. Celú, dopodrobna ovešanú mojím dy­chom, reťazami krás a lupeňového rastu jej mihalníc, zreničiek sýtozelenej farby, do akých sa vnáram nebadane či so zreteľnou snahou.“ Autor tento fakt – napokon – potvr­dzuje aj slovami: „Trepem prázdne vety.“

Nanešťastie v tom pokračuje ďalej, neuve­domujúc si, že celá jeho poetika je totižto založená na tomto princípe, na trepaní prázd­nych viet: „Láska je matkou tragédií. Ako môže niekto dopustiť taký protipól? Milovať v bolesti. Plakať od šťastia, či tancovať tanec smrti? Vari podstata človeka nie je v blízkosti, pachu, dychu hľadania, sliedenia, čuchania za pravdou či už dobrou, či čier­nou, ale stále je to pravda, či nie? Kde väzí všetka tá nesmrteľná pretvárka života smie­chu cez slzy? V láske.“ Áno, aj nám sa rozbúchalo srdiečko od toľkého postpubertál­neho alebo skôr oneskoreného pubertálneho filozofovania nad zmyslom života.

Azda sa hlavný hrdina exponuje a štylizuje do polohy stratenej existencie, ktorú osvietilo post festum alebo nám autor podvedome vypovedá o svojich sexuálnych fantá­ziách, veď túžba podobať sa na vodu a iné masochizujúce motívy sú priam reprezentá­cie submisívneho správania a „večný stalagmit“ by hádam psychoanalytici nemohli vidieť ináč ako falus v erekcii. Jedno je však isté, Gašparíkov text neponúka žiadny literárny zážitok, iba ak podpriemerný pokus zahrať sa na umenie, ktorý by pripravil o život zopár hárkov papiera. Vďakabohu vychádzame elektronicky!

Vyšlo v Lete.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2006). Pseudotragédia o obličkách. Let. Roč. 2, č. 20, s. 852. ISSN 1336-6904.