Desiaty ročník literárnej súťaže Poviedka 2006 má svojich víťazov. „Nie každý bude s hodnotením poroty spokojný“, tvrdí v úvode jej predseda Pavol Rankov a má pravdu. Ak prémiové texty možno označiť viac-menej za úbohé – výnimkou je práca Václava Kostelanskeho Smrť si nevyberá –, nechcem si ani predstaviť kvalitu tých neumiestnených, nehovoriac o tom, že na druhom mieste sa asi stala chyba; próza Evy Cigánikovej Taký mizerný, mizerný život je naozaj takou mizernou, mizernou poviedkou, ktorej akvaristické vypointovanie nemožno označiť ináč ako najväčší šok v dejinách slovenskej literatúry. Azda bolo v porote viacero drobnochovateľov alebo na ňu drobnochovateľská loby pôsobila, pretože príspevok Vandy Rozenbergovej dopĺňa zborník o podobnú tému, tentoraz z prostredia teraristiky.
A čo ďalšia prémia Ondrej Peťkovský zo svojou sociologickou sondou pod názvom Mojmirovac?! Autorov rozprávač – alebo sám autor? – prekračuje hranicu literárnej skice a v takte demagógie a populizmu predstavuje krčmovú filozofickú koncepciu plnú predsudkov a stereotypov: „Na jednom starom otlčenom mercedese prišiel Mika – pupkatý Cigán, šéf celého geta pozostávajúceho z troch ulíc a nikto nevie, z koľkých duší, lebo to tam aj tak nikto nespočíta. (...) Decká chodia kradnúť úrodu zo záhrad, polí, kadejaký kov, ako dospeláci vykrádajú drevo z lesa, peňaženky z vrecák a tašiek, zlaté zuby z hrobov, psov z dvorov, králiky z klietok, sliepky, kačice, desiate deckám v škole a všetko, čo nie je zamknuté deviatimi zámkami, aby nakoniec, keď vyrastú, vydierali svojich súkmeňovcov úžerníctvom, predávali svoje dievky na prostitúciu a pozabíjali sa nožmi a pištoľami pri banálnej pitke. (...) Potom ešte ako sociálne znevýhodnení dostávajú od štátu sociálne štipendiá, zadarmo zošity, temperky a ich maminy, tučné vypasené matróny, si každý mesiac z pošty odnášajú podporu väčšiu než dva učiteľské platy dokopy.
Aj tento zborník – ako po minulé roky – bol skôr prezentáciou priemernej, neraz i podpriemernej tvorby začínajúcich literátov, ktorí majú na svojej poetike ešte čo-to dorábať. Občas sa však objaví niekto kreatívny a talentovaný s umeleckou perspektívou. Verím, že minimálne s Petrom Ankouom – prvé miesto – a Kostelanskim – nespravodlivá prémia, určite si zaslúžil aspoň druhé miesto – sa ešte stretneme.
Poviedka je hlavne príbeh – ku káve, vo chvíli voľna, pred spaním –, po ktorom čitateľ siaha s očakávaním. Ak autor tento úžas nevie vyvolať, nech – jednoducho – nepíše poviedky.
Publikované v:
- Let, roč. 3, 2007, č. 22, s. 54 - 55
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára