V porovnaní s básnickým debutom Pálenie včiel (2001) uznaným Cenou Ivana Kraska sa druhá zbierka poézie Jána Gavuru (1975) Každým ránom si (2006) posúva – ako autor sám hovorí – „z pozície jazyka a semiotiky“ k plánu „obsahu, myšlienok a ideí“ (Knižná revue 5/2007). Komunikácia s čitateľom si však naďalej zachováva určitý stupeň apercepčnej náročnosti, hoci badať i jej vedomé oslabovanie, veď už samotný názov publikácie je akousi paralelou ku gnóme – teda formálne simplexným, konvenčným, ba až klišéovitým, no významovo hĺbkovým postihnutím filozofie raison d‘être vychádzajúcej z osobnej intelektuálnej a skúsenostnej bázy.
Ak Gavura v istých polohách vyvoláva dojem cynizmu, tento prvotný efekt sa mu darí realizovať prostredníctvom zvecňujúcich konštatovaní potvrdzujúcich exaktné zákony biologickej nevyhnutnosti a prírodného kolobehu. Jedna zo sémanticky nosných básní Každým ránom si zachytáva túto cirkuláciu života – „mŕtvi stúpajú ako vôňa trávy, vstávajú z mŕtvych“ –, stáva sa impulzom pre najelementárnejšiu existenciálnu úvahu, je otázkou a zároveň odpoveďou, možnou alternatívou akceptovať večný život. Implicitne je však v zbierke prítomný i konkrétny myšlienkový rámec hlásiaci sa k biblickej tradícii. Napríklad motív hliny tak zapadá do predostretého svetonázorového konceptu ako čosi mystické; duchovné s materialistickým autor nechápe ambivalentne, ale integrálne či inkluzívne.
Determinácia hmotou je pre Gavuru lákavým zdrojom irónie. V „nešikovnom tele“ (Celkom určitá hlina) súčasného človeka ožívajú dávne zvieracie inštinkty, už „pri najmenšom šramote nočných molí (...) počujeme ten správny zvuk, / lusknutie orieška, pazúrik na kameni, / dotyk skloviny o slonovinu. // Vyrážame, driapeme kožu, nenásytní, krvilační, / celú sekundu lámeme väzy“ (Lovíme). Avšak to je iba jedna stránka ľudského správania. Tú druhú autor zachytáva v intímnej a sociálnej polohe, v delikátnom prežívaní prúdu citov a pocitov, do ktorých sa dostáva poznanie času i strach z neho. Lyrický subjekt niektorých básní sa vyrovnáva s osamotením, túži po medziľudskom kontakte, jeho „pozdrav uvítania“ je v podstate „prosba topiaceho“ (Nádych).
Metaforika frazematického charakteru atribuuje zbierku ako mravno- a múdroslovnú výpoveď. Gavura v nej oprašuje staré pravdy a predsa ich inovuje; v jeho poetologickom prístupe im dodáva ozvláštňujúci element, zároveň si však zachováva spojitosť s kultúrou a tradíciou, v ktorej nachádza inšpiráciu. Perspektívou jeho poézie je holý človek vo svojej jednoduchosti a komplikovanosti zároveň.
Ak Gavura v istých polohách vyvoláva dojem cynizmu, tento prvotný efekt sa mu darí realizovať prostredníctvom zvecňujúcich konštatovaní potvrdzujúcich exaktné zákony biologickej nevyhnutnosti a prírodného kolobehu. Jedna zo sémanticky nosných básní Každým ránom si zachytáva túto cirkuláciu života – „mŕtvi stúpajú ako vôňa trávy, vstávajú z mŕtvych“ –, stáva sa impulzom pre najelementárnejšiu existenciálnu úvahu, je otázkou a zároveň odpoveďou, možnou alternatívou akceptovať večný život. Implicitne je však v zbierke prítomný i konkrétny myšlienkový rámec hlásiaci sa k biblickej tradícii. Napríklad motív hliny tak zapadá do predostretého svetonázorového konceptu ako čosi mystické; duchovné s materialistickým autor nechápe ambivalentne, ale integrálne či inkluzívne.
Determinácia hmotou je pre Gavuru lákavým zdrojom irónie. V „nešikovnom tele“ (Celkom určitá hlina) súčasného človeka ožívajú dávne zvieracie inštinkty, už „pri najmenšom šramote nočných molí (...) počujeme ten správny zvuk, / lusknutie orieška, pazúrik na kameni, / dotyk skloviny o slonovinu. // Vyrážame, driapeme kožu, nenásytní, krvilační, / celú sekundu lámeme väzy“ (Lovíme). Avšak to je iba jedna stránka ľudského správania. Tú druhú autor zachytáva v intímnej a sociálnej polohe, v delikátnom prežívaní prúdu citov a pocitov, do ktorých sa dostáva poznanie času i strach z neho. Lyrický subjekt niektorých básní sa vyrovnáva s osamotením, túži po medziľudskom kontakte, jeho „pozdrav uvítania“ je v podstate „prosba topiaceho“ (Nádych).
Metaforika frazematického charakteru atribuuje zbierku ako mravno- a múdroslovnú výpoveď. Gavura v nej oprašuje staré pravdy a predsa ich inovuje; v jeho poetologickom prístupe im dodáva ozvláštňujúci element, zároveň si však zachováva spojitosť s kultúrou a tradíciou, v ktorej nachádza inšpiráciu. Perspektívou jeho poézie je holý človek vo svojej jednoduchosti a komplikovanosti zároveň.
Vyšlo v RAK-u.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: K symbióze duše a tela. In RAK, roč. 13, 2008, č. 9, s. 44 - 45
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára