Literárna ambulancia #7

A je to tu. V Literárnej ambulancii sa objavil románopisec. Inžinier Radoslav Valkovič má tridsaťšesť rokov a vo voľnom čase si rád zahrá šach.

Literárna správa/nález

Radoslav Valkovič

Obj.: Puzzle chce byť filozofickým románom všedného dňa. Ale nie je ani jedno, ani druhé. Svedčí len o tom, že Radoslav Valkovič má veľmi rád literatúru, možno francúzsky existencializmus, hádam tiež americkú tradíciu naratívnej prózy. Tieto vplyvy sú výrazné, rovnako ako snaha recyklovať do príbehu osobné skúsenosti a pozorovania. Dg.: Avšak často sa tak deje príliš okato. Pravdaže, toto by vôbec nebolo problémom textu, ten spočíva v niečom úplne inom - obyčajnosť, o ktorej sa vypovedá, je naozaj banálna, neskrýva sa za ňou nič, iba nudný osud, bez myšlienkovej nadhodnoty. A písať o bežnom si vyžaduje presne opačný efekt. Život lokálneho novinára, ktorý spomína, ako písal diplomovku, večeria špagety s morkadelou a medzitým sa neustále baví o knihách z povinného čítania na vysokej škole, ma teda vonkoncom nazaujal. S určitosťou viem, že autor nevidí, ako píše, lebo mu očividne uniká biedne kopírovanie vlastných vzorov. Th.: Niekedy je menej viac. Asi by stačilo prejsť k úplne krátkej epike, no v prvom rade sa treba zbaviť tej prekliatej pseudohĺbavej štylizácie. Jej výsledok tvorí takmer dvesto normostrán nevierohodnej grafománie.

Úryvok z románu

Za to, že pohŕdal bohmi, že nenávidel smrť a vášnivo miloval život, dostalo sa mu tých neopísateľných múk, pri ktorých nikomu nezáleží,aby začatá práca bola aj dokončená." 

Albert Camus: Mýtus o Sizyfovi

1

Skladačka zapadala do seba, mal som ju už skoro do polovice hotovú; dlho som hľadal motív, až sa mi to prostredníctvom internetu konečne podarilo a ja som si zaobstaral puzzle s motívom Ježišovej Poslednej večere od Leonarda daVinci. Toto dielko ma zaujímalo a zdalo sa mi také pôsobivé. Rád skladám puzzle, je to akoby ste skladali samotný život. Celá mozaika je v počiatkoch rozhádzaná, no postupne, ako s námahou dávate dokopy jednotlivé častí, sa pred vami otvára a dostáva konečnú podobu. Ako život. Aspoň ja som si to takto predstavoval. Už som mal celú polovicu zdola nahor hotovú (neviem prečo som začal práve odspodu). Po dokončení som ju plánoval podlepiť tvrdým papierom natretým lepidlom a prípadne ho dať do rámu.

Je polovica februára. Vonku zúri chladný depresívny večer, nebo sa zatiahlo ako záves na okne a už o pol piatej sa mestská časť, kde bývam, ponorila do upokojujúcej tmy. Upokojujúcej preto, že v zime netreba nič robiť. Môžete sa vyhnúť takým ľudským potrebám ako je okopávanie záhradky alebo prechádzky na čerstvom vzduchu. Ponurý večer ma však nabíja. Môžem sedieť, rádio mám zapnuté a pred sebou na stolíku, ktorý som si kúpil do obývačky, mám rozloženú skladačku. Trochu si pripadám ako maliar, ktorý trpezlivo a opatrne nanáša na plátno svoj výtvor. Neviem prečo, ale práve táto skladačka s biblickým motívom ma dokáže odpútať od všetkého svetského so všetkými negatívami, ktoré život prináša. Lampa tlmene svieti z nočného stolíka mojej jedinej izby (ak nerátam kuchyňku) a dovoľuje mi hľadať chýbajúce časti tak, aby do seba zapadali. Viem, že nie som žiadny umelec, koniec koncov, som vyštudoval Filozofickú fakultu na UK, odbor slovenský jazyk a literatúra. Niekomu by sa mohlo zdať, že to je vlastne umenie, ale úprimne povedané, nie je tomu tak. Je to skôr mechanické nasávanie faktov, kde na vlastné premýšľanie nezostáva veľa času. Aj keď je pravda, že tvorivému  mysleniu sa v posledných ročníkov programovo dával priestor, ale nikdy som sa nijako netrhal. Skôr som použil internet alebo odporúčanú literatúru, skade som takmer všetko odpísal.

Odkaz | Jílek, Peter F. 'Rius: Literárna ambulancia #7. In Kritický rub(r)ikon Petra F. 'Ria Jílka [online]. 28. 7. 2012 [2013-02-13]. Dostupné na internete: <http://kritickyrubrikon.jilekonline.eu/2012/07/literarna-ambulancia-3.html>.