Bohatým brali a chudobným dávali?!

Zbojníctvo nie je javom etnického charakteru, jedná sa o nevoľnícku a pod­danskú rebéliu voči oficiálnemu režimu jestvujúcu v európskom, do­konca vo svetovom kontexte, o čom svedčí aj popularita najznámejšieho anglického zbojníka Robina Hooda.

Jánošík z roku 1962

Zbojníctvo ako historický fenomén sa na Slovensku po prvýkrát objavuje v Legende o svätých Svoradovi a Benediktovi zo začiatku druhej polo­vice jede­násteho storočia. Jej autor péc­sky biskup Maurus v jednej z dejových línií príbehu zachytáva osud mnícha Benedikta, kto­rého „zbojníci ... v nádeji, že má veľa peňazí, privliekli ... na breh Váhu, zabili a hodili do vody“. Maurus okrem toho spomína aj životný priestor zbojníkov situo­vaný do hôr a na samoty. Zbojnícke organizácie sa počas svojho pôsobenia skutočne koncen­trovali najmä v horských oblastiach na severe a východe krajiny, v širšom geografickom rámci v pásme Karpát.

Na konci pätnásteho storočia badať zväčšenie množstva záznamov o pôsobení zbojníc­kych organizácií. Jedná sa napríklad o Fedora Hlavatého, ktorého skupina zaslala výhražný list mestu Bardejov. V sedemnástom sto­ročí pôsobili skupiny okolo Adama-Adamčíka, Ba­júza, Čepca, Havrana, Janka Ihnáta, Ilčíka, Vasila Petrovského z Petroviec či Andreja Savka zo Stebníka. Skupiny mali zväčša regionálnu pôsobnosť, povedzme Čepec, Pet­rovský a Savko pôsobili v zborovskom okolí, Adam-Adamčík a Ilčík zasa ope­rovali na moravsko-uhorských hraniciach. Keďže však šlo o málopočetné ozbrojené jednotky, neboli ojedinelé ich presuny do iných regiónov, respek­tíve susedných krajín za vidinou lepšieho zisku. Mnohí ale za svoju krimi­nálnu aktivitu skončili na popravisku.

Niekoľkostoročná existencia tejto spoločenskej skupiny sa teda musela premietnuť aj do vzniku určitých kultúrno-sociálnych prejavov nielen v jej vnútri, ale aj v interakcii s okolím. Motivický a tematický okruh týchto ľudových prejavov sa systémovo nazýva zbojnícky fol­klór.

Zbojnícky folklór sa v laickom povedomí dosť často spája s jánošíkovskou tradíciou. Ta­káto interpretácia však nie je úplne dostatočná, pretože zbojnícky repertoár sa neviaže len na postavu Juraja Jánošíka, ale zobrazuje aj iné zbojnícke postavy, či už fiktívne alebo historicky reálne. Niektoré z nich sú súčasťou Jánošíkovej družiny ako napríklad Adamčík, Gajdošík, Hrajnoha, Ilčík alebo Uhorčík, s Jánošíkom sa zasa nespája Michal Vdovec-Vdov­čík, ale v motívoch a témach sú si veľmi blízki, ba až totožní.

Ako už bolo spomenuté, nejedná sa o etnickú, ale o sociálnu rebéliu majetkovo hendikepovaných oproti materiálne zabezpečenej vrstve v období feuda­lizmu, teda vzťah nevoľníckych poddaných a aristokracie, preto je nesprávne vnímať zboj­nícku ľudovú tvorbu z uhla slovenského romantizmu, ktorý sa zbojníctvom inšpiruje a využíva svojsky, dopĺňa  ho o nacionálnoemancipačnú funkciu. Takéto nesprávne chápa­nie zbojníctva sa prejavuje najmä v jánošíkovskej tradícii.

Juraj Jánošík, mylne nazývaný národným hrdinom, sa spája s bojom slovenského etnika za rovnoprávnosť v Uhorskom kráľovstve. V skutočnosti sa aj vo folklóre Jánošík už od baroka, ktoré z neho spravilo zide­alizovanú legendu, chápe ako osobnosť bojujúca na strane poddaných pod dnes už noto­ricky známym klišé – bohatým brať, chudobným dávať –, aj keď skutočný zbojnícky život nemal veľmi blízko k takýmto altruistickým cieľom.

Vyšlo na Sme blogu.

Zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Bohatým brali a chudobným dávali?!. In Sme blog [online]. 30. 1. 2008 [cit. 2012-01-25]. Dostupné na internete: <http://jilek.blog.sme.sk/c/131400/Bohatym-brali-a-chudobnym-davali.html>.