Publikuje pod pseudonymom Mark E. Pocha a štylizuje sa do roly Charlesa Mansona na českej a slovenskej literárnej scéne. Dá sa však predpokladať, že nie je členom žiadnej nebezpečnej náboženskej sekty a ani potajme nikoho nemučí či nevraždí. Jeho doterajšia tvorba ale potvrdzuje záľubu v hororových subžánroch ako slasher a splatter, čo evokujú už pulpové názvy kníh Krajina kanibalov, Kontakt. Záhuba prichádza z nebies alebo Na Dušičky zomrieš. No román Dom 490 mal byť iný.
Autor vo svojej verzii Osvietenia sľuboval viac psychologizácie, aj preto v nej upustil od dosiaľ užívaného tuctového scenára, v ktorom sa skupinka mladých ľudí niekde v zapadákove nečakane ocitne zoči-voči krvilačnému zlu. Lenže namiesto neho použil rovnako zabehaný klasický motív strašidelnej nehnuteľnosti a peripetií jej nových obyvateľov. Pohybujeme sa, samozrejme, v priestore takzvanej brakovej prózy, a tá pracuje s vopred danými schémami; jej cieľom je totiž čitateľom naservírovať prvoplánovú zábavu. Avšak viditeľný pokus o vnútorné rozvitie postáv môže znamenať, že sa E. Pocha chce posunúť ďalej.
Kam presne, sa dá vydedukovať zo životopisov dnes už známych mien Juraja Červenáka a Jozefa Kariku. Obaja začínali písať v uzavretých komunitách: prvý pokračoval v sérii zo sveta howardovského Barbara Conana pre fandom a druhý sa obskúrnou okultno-motivačnou literatúrou zameriaval na ezoterické publikum. Postupne využili možnosti, ktoré im ponúkal dopyt na domácom trhu – nárast záujmu o historickú a mytologickú fantastiku či mafiánsky krimitriler. Kalkul recenzovaného románu tiež tkvie v tom, že sa snaží preniesť svetové trendy do slovenských reálií. Konkrétne ide o popkultúrne totemy ako legendárny dom v mestečku Amityville alebo atmosféra z hotela Overlook vytvorená Stephenom Kingom a Stanleym Kubrickom.
Problém napokon nastáva práve v netvorivom preberaní už použitého, často povedomých obrazov z komerčných snímok: „Vypuklina, ktorá sa pod kožou pohybovala, ani čo by ju chcela roztrhnúť a vydriapať sa von v krvavých franforcoch.“ (s. 10). Nechýba ani v temer každom duchárskom horore sa vyskytujúci akrobatický pavúčí démon: „Skoro mu oči z jamiek vypadli: dievča ako živá pochodeň liezlo štvornožky popri schodisku priamo po stene!“ (s. 25). Kopírovanie inšpiračných zdrojov je natoľko evidentné, až sa k nemu autor priznáva na prebale, ale i cez priamočiare odkazy na „notorika Jacka, ktorý vo finálových scénach filmu so sekerou v ruke naháňa manželku so synom“ (s. 87).
E. Pochov text má, našťastie, aj komickú rovinu, a to ho zachraňuje: „Nie, prízraky, duchovia, astrálne sféry, nič také neexistuje. Nanajvýš v bujnej fantázii druhoradých spisovateľov“ (s. 107). Sám skrátka vie, že dozaista nie je Kingom, ani jeho miestnou verziou, lebo ten, presne naopak, od konca sedemdesiatych rokov globálne stanovuje vektory hrôzy a strachu. Ako väčšine epigónskych autorov populárnej literatúry, aj jemu chýba schopnosť byť dostatočne autentický v zobrazení povahy ľudí, jeho fikcia stojí hlavne na násilnom afekte a grotesknej pornografickej obsesii: „Zuzana sa hojdala na Martinovi s nekonečným potešením, vychutnávala si jeho mužnosť, jeho sedemnásťcentimetrovú pýchu týčiacu sa do noci ako maják v strede oceánu“ (s. 59).
Tento román sa výrazne neodlišuje od E. Pochovej predchádzajúcej tvorby, ktorá takisto otvorene imituje kultové diela filmového a knižného priemyslu. Je síce štylisticky vycibrenejší, čo v konečnom dôsledku s vhodne usporiadanou kompozíciou vytvára podarené nenáročné čítanie do hromadného prostriedku, čakárne alebo doma pod dekou. Žiaľ, stále to nie je autorov vlastný originálny príbeh.
Autor vo svojej verzii Osvietenia sľuboval viac psychologizácie, aj preto v nej upustil od dosiaľ užívaného tuctového scenára, v ktorom sa skupinka mladých ľudí niekde v zapadákove nečakane ocitne zoči-voči krvilačnému zlu. Lenže namiesto neho použil rovnako zabehaný klasický motív strašidelnej nehnuteľnosti a peripetií jej nových obyvateľov. Pohybujeme sa, samozrejme, v priestore takzvanej brakovej prózy, a tá pracuje s vopred danými schémami; jej cieľom je totiž čitateľom naservírovať prvoplánovú zábavu. Avšak viditeľný pokus o vnútorné rozvitie postáv môže znamenať, že sa E. Pocha chce posunúť ďalej.
Kam presne, sa dá vydedukovať zo životopisov dnes už známych mien Juraja Červenáka a Jozefa Kariku. Obaja začínali písať v uzavretých komunitách: prvý pokračoval v sérii zo sveta howardovského Barbara Conana pre fandom a druhý sa obskúrnou okultno-motivačnou literatúrou zameriaval na ezoterické publikum. Postupne využili možnosti, ktoré im ponúkal dopyt na domácom trhu – nárast záujmu o historickú a mytologickú fantastiku či mafiánsky krimitriler. Kalkul recenzovaného románu tiež tkvie v tom, že sa snaží preniesť svetové trendy do slovenských reálií. Konkrétne ide o popkultúrne totemy ako legendárny dom v mestečku Amityville alebo atmosféra z hotela Overlook vytvorená Stephenom Kingom a Stanleym Kubrickom.
Problém napokon nastáva práve v netvorivom preberaní už použitého, často povedomých obrazov z komerčných snímok: „Vypuklina, ktorá sa pod kožou pohybovala, ani čo by ju chcela roztrhnúť a vydriapať sa von v krvavých franforcoch.“ (s. 10). Nechýba ani v temer každom duchárskom horore sa vyskytujúci akrobatický pavúčí démon: „Skoro mu oči z jamiek vypadli: dievča ako živá pochodeň liezlo štvornožky popri schodisku priamo po stene!“ (s. 25). Kopírovanie inšpiračných zdrojov je natoľko evidentné, až sa k nemu autor priznáva na prebale, ale i cez priamočiare odkazy na „notorika Jacka, ktorý vo finálových scénach filmu so sekerou v ruke naháňa manželku so synom“ (s. 87).
E. Pochov text má, našťastie, aj komickú rovinu, a to ho zachraňuje: „Nie, prízraky, duchovia, astrálne sféry, nič také neexistuje. Nanajvýš v bujnej fantázii druhoradých spisovateľov“ (s. 107). Sám skrátka vie, že dozaista nie je Kingom, ani jeho miestnou verziou, lebo ten, presne naopak, od konca sedemdesiatych rokov globálne stanovuje vektory hrôzy a strachu. Ako väčšine epigónskych autorov populárnej literatúry, aj jemu chýba schopnosť byť dostatočne autentický v zobrazení povahy ľudí, jeho fikcia stojí hlavne na násilnom afekte a grotesknej pornografickej obsesii: „Zuzana sa hojdala na Martinovi s nekonečným potešením, vychutnávala si jeho mužnosť, jeho sedemnásťcentimetrovú pýchu týčiacu sa do noci ako maják v strede oceánu“ (s. 59).
Tento román sa výrazne neodlišuje od E. Pochovej predchádzajúcej tvorby, ktorá takisto otvorene imituje kultové diela filmového a knižného priemyslu. Je síce štylisticky vycibrenejší, čo v konečnom dôsledku s vhodne usporiadanou kompozíciou vytvára podarené nenáročné čítanie do hromadného prostriedku, čakárne alebo doma pod dekou. Žiaľ, stále to nie je autorov vlastný originálny príbeh.
[E. Pocha, Mark: Dom 490. 1. vyd. Žilina : Artis Omnis, 2018. 224 s. Margo. ISBN 978-80-8201-023-0.]
Vyšlo na Medzi knihami.
Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Zo slovenského hororu. In Medzi knihami [online]. 2019-02-18 [cit. 2019-02-19]. ISSN 2454-0188. Dostupné z: <https://medziknihami.dennikn.sk/clanky/zo-slovenskeho-hororu/>.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára