Básničky pre bratislavské mamičky

V bulvári občas ešte zvyknú spomenúť, že sa kedysi dávno zúčastnila vôbec prvého televízneho reality formátu na Slovensku, ale onen sen stať sa miliónovým dievčaťom šoubiznisu sa jej napokon nenaplnil. S odstupom času sa však presadila presne na opačnej strane, v kultúrno-umeleckom priestore. Reč je, pravdaže, o Mirke Ábelovej, mediálne azda najznámejšej domácej poetke.

Jej debutu vzdal poklonu dokonca aj člen legendárnej barbarskej generácie Andrijan Turan a nazval ju barbarom v sukni. No od tohto zoskupenia sa autorkina poetika predsa len odlišuje ľahko stráviteľnou metaforikou, otvorenosťou širšiemu publiku, hoci si chce zároveň zachovávať dráždivý tón inšpirovaný americkou neoavantgardnou poéziou. Hravá, ironická, provokatívna či vulgárna sú najčastejšie charakteristiky jej tvorby, akejsi lajtovej verzie Charlesa Bukowského alebo Sylvie Plath, samozrejme, s komerčným potenciálom.

Tehotenský denník

V poradí štvrtá zbierka Večný pocit nedele po Striptíze, Na! a Básničkách pre domáce paničky speje do kontemplatívneho utlmenia, so stále značnou túžbou rebelovať proti filisterským poriadkom, ktoré tlačia ženský subjekt k naplneniu rodovo podmienenej roly: „Na otázku / kedy konečne otehotniem / odpovedám / že nemôžem mať deti“ (s. 11). Na druhej strane ide iba o prázdne gesto, pretože biologická potreba byť matkou je oveľa silnejšia než ideové postuláty: „Potom po večeroch / revem do vreckovky // Na Facebooku lajkujem / stránku / Snažilky, tehuľky, maminky“ (tamtiež). Ábelová, našťastie, rýchlo prekrýva nastupujúci sentiment materského archetypu satirou, napríklad voči reprodukčnému kultu pro-life aktivistov: „Dávam im mená / keď ich utieram do servítky ... / keď si ich utieram do trička // Naše deti sú také lepkavé ... / keď ich splachujem“ (s. 13).

Avšak nie vždy sa jej to podarí, a preto básne pozbavené komiky, stroho úvahové, trpia pre konvenčný obrazotvorný vektor: Znovu cíti teplo a vlhko / Počuje monotónne zvuky maternice / Opäť je v bezpečí / Opäť je vo vnútri“ (s. 19). Zaujímavejšie sú teda tie, ktoré neanalyzujú, ale aforicky podrývajú a zosmiešňujú spoločenské vzorce: „kúpila som si v Lidli mužské tepláky / sú také pohodlné / až mám chuť si poškriabať vajcia“ (s. 58). V rámci nich intenzívnejšie dochádza i k takzvanému písaniu telom, ako ho postulovala Hélène Cixous, fyzická schránka teda nadobúda dôležitý sebaidentifikačný zmysel, je jedinečnou žitou skúsenosťou feminity, u autorky konkretizovanej do cítenia a pozorovania vlastného vnútra rodičky: dieťa sa hýbe zmätočne / narazí do mechúra / cinkne o pečeň“ (s. 56). Ani tu nechýba napätie zo sociálneho tlaku, lyrický subjekt sa považuje za „chodiaci inkubátor“ (s. 40), obáva sa neistoty z blížiacej sa budúcnosti, keď do „sveta vpáli votrelec“ (s. 52) momentálne spôsobujúci „opuchnuté nohy, bolesti krížov, necitlivé bedrá, kŕče / ... tučné telo, pretekajúce bradavky“ (s. 60).

Chick lit

V Turanovom holde sa taktiež spomína, že Ábelová je poetkou mesta. V pásme Príbehy škrečkov to dokazuje naturalistickým zachytením bizarností sídliskovej scenérie, raz „aróma moču“ (s. 42), potom „veľa smetiakov“ (tamtiež) a ešte výkrik „načo, doboha, som tu upratovala“ (tamtiež). Urbánne však v ostatných prípadoch zužuje do plochých strednotriednych kulís v podobe ajfónu, facebooku, dovolenky, jogy, lexaurinu alebo nejedenia bieleho pečiva, aby cez tento motivický inventár vyjadrila psychický poryv z odcudzenia, prípadne vo chvíľke samoty, opätovne s nadhľadom: „na joge pre tehotné / pomedzi zadržiavané vetry ... // premýšľam / či ich trápi to, čo mňa“ (s. 40). No z toho vyplýva, že hrdinkou jej veršov sa nestávajú ženy, matky vo svojej rôznosti, ale cez filter konkrétnej socioekonomickej bubliny, ktorá je súčasne čitateľskou cieľovkou. Takáto popularizácia ženského písania je v princípe postfeministická, konzumná, neprekračuje žánrový plán chick produkcie určenej pre fanúšičky emancipovaných romantických dramédií.

Napriek tomu treba uznať, že zviditeľnenie poézie na pultoch kníhkupectiev v monopole prozaických foriem je určite fenoménom, ktorý si zaslúži pozornosť. Autorka okrem toho svoje témy problematizuje, a tak jej priamočiary a vecný jazyk, nenáročný na percepciu, nemusí byť v konečnom dôsledku na škodu a môže práve v prostredí mainstreamu, realizujúceho svoju mladosť a aktívny vek na začiatku storočia, podnietiť k pragmatickému uvažovaniu o rode a jeho konštruktoch v spoločnosti.

[Ábelová, Mirka: Večný pocit nedele. 1. vyd. Bratislava : Artforum, 2018. 128 s. ISBN 978-80-8150-230-9.]

Vyšlo v Kapitáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Básničky pre bratislavské mamičky. In Kapitál. ISSN 2585-7851, 2019, roč. 3, č. 4, s. 28.