Anamnéza vedomia podľa Dobrakovovej

Lara z eponymnej poviedky v zbierke Matky a kamionisti od Ivany Dobrakovovej hovorí, že „myšlienky sa hrnú a neviem si s nimi rady“ (s. 109). Tento citát vystihuje i povahu ostatných textov, pre ktoré je charakteristický prúd vedomia ústredných postáv, často až nekontrolovateľný, v podobe defilovania spomienok a zážitkov, príjemných alebo negatívnych, siahajúcich do detstva a dospievania či sa odohrávajúcich v dospelosti. Medzi ne sa zaplietajú neodbytné analýzy seba, vzťahov s ľuďmi a vôbec okolitého sveta. Avšak v týchto vnútorných monológoch drieme hlavne čosi chorobné a nezdravé, a predsa nie také nezvyčajné.

Prvý subjekt z názvu knihy je možno i odpoveďou na duševný nepokoj jednotlivých hrdiniek, teda skôr čiastočnou, viac-menej vystupuje ako činiteľ, ktorý tvaroval, prípadne stále formuje ich stav. Spomenutá Lara sa konfrontuje so samotou po smrti matky, napriek tomu, že „nikdy nebola so mnou spokojná“ (s. 104), a hoci má sama deti, nedokáže si nájsť miesto ani vo svojom osobnom, ani v spoločenskom živote, uteká pred nudným manželstvom do masochistickej rozkoše, kde sa túži absolútne podriadiť mužskej dominancii. No jej nevera sa nezdá byť iba dobrodružným únikom od jednotvárnych povinností ženy v domácnosti, v hĺbke svojich sexuálnych potrieb chce „byť narušená“ (s. 132), telesne pociťovať bolesť a vzrušenie, aby si potvrdila vlastnú existenciu, aj za cenu trvalého poškodenia: „raz za to zaplatím privysokú cenu“ (s. 136).

Kým Lara nevie svojim nekonvenčných románikom odolať, a tak ich skrýva napríklad za vymyslenú návštevu kina, ktoré premieta jej obľúbené Salò alebo 120 dní Sodomy od Piera Paola Pasoliniho, protagonistka Olivia z poviedky tiež pomenovanej podľa nej naozaj smeruje na uvedený film. Lenže jej postoj k intimite je presne opačný, extrémne nepriaznivý, prejavuje sa v ňom paranoidný odpor z fyzického dotyku a následná hygienická, priam dezinfekčná kompulzia: „mala som úzkosť z toho, že pošvu si celkom vyčistiť nemôžem“ (s. 98). Táto porucha ju napokon pripraví o manžela, čo jej v konečnom dôsledku neprekáža, lebo k nemu i tak pristupovala ako z „príručky“ (s. 77). Priestor okolo nej sa scvrkáva na čierno-bielu reláciu namysleného ega túžiaceho po sterilite s predimenzovaným pornografickým pohľadom na ostatných: „A striedať partnerov, a robiť orgie, a šukať s kriplami a šukať s dedkami a šukať s obéznymi a strkať si tam dvoch vtákov naraz, a jedného ešte do riti, samozrejme, a lízať pritom ďalších dvoch a bičovať sa a škrtiť sa za obojky a... dosť, dosť, už to nevydržím.“ (s. 99).

I tu sa objavuje Oliviin tieň matky: „Je vždy prvá, čo komentuje každý môj status, každú moju novú fotku, každého môjho priateľa, komentuje dokonca aj každý môj komentár, ktorý napíšem ktorémukoľvek z našich spoločných priateľov, ak si otvorím svoje účty, všade vždy vidím najprv svoje meno a hneď za tým to jej.“ (s. 69). Z príkladov je zrejmé, že autorka prostredníctvom simulácie fragilnej psychiky u čitateľov mieni vyvolať dvojpólovú reakciu, z jednej strany mentalizáciu s charaktermi, z druhej má zasa absurdita ich usudzovania a počínania komický efekt. Humor spôsobuje odhalenie nezmyslov a iracionality, prípadne slabostí a deformácií, čo korešponduje s klasickými teóriami inkongruity a superiority vo výskume smiešneho.

Keďže sa vo všetkých textoch referuje na spojenie medzi matkami a dcérami, vyvstáva otázka, či Dobrakovová zužitkúva jungiánsky aspekt pri výstavbe postáv. Na naplnenie Elektrinho komplexu absentuje hlbšia fixácia na otca, nepostačuje iba samotné problematizovanie pozície rodičky. Akoby však jeho slabú alebo nulovú prítomnosť v poviedkach nesúcich meno po hlavných hrdinkách nahrádzala práve tá úvodná s názvom Otec. Odlišuje sa totiž od zvyšku knihy vážnejšou dikciou a zvoľneným tokom slov. Nejde v nej o zachytenie neurotickej či psychotickej mysle, naopak, cez reminiscencie sa potvrdzuje súdnosť rozprávačky. V závere ale rovnako upadá do klinického stavu. I z toho sa dá vyvodiť, že psychoanalytický kód vo všeobecnosti a do určitej miery zohráva úlohu v pláne konštituovania charakterov.

U Olivie sa výnimočne realizuje v zhnusení zo sexuality, čo vo viacerých vyjadreniach prenáša pars pro toto na mužský pohlavný orgán: „Ja by som to nikdy nemohla vziať do úst, už len z tej predstavy sa mi dvíha žalúdok.“ (s. 70). No podobne ako Lara sa mániodepresívna Ivana z inej poviedky pokúša nájsť si cestu k dôvernému kontaktu, akurát nie v radikálnom duchu diagnózy spadajúcej medzi parafílie. Z pozície ženy po tridsiatke spomína na obdobie ranej puberty, kladie do popredia prirodzenú naivitu nezrelého veku, postupne ale začnú z jej minulosti vystupovať tajomstvá, pre ktoré „rýchlo utekala k skrinke s liekmi a zapila Xanax na nervy“ (s. 16). Ani tu nechýba autoritatívna matka necitlivo zasahujúca do dosť úzkej životnej plochy ambulantnej pacientky: „Aha, nehovor, a prečo potom nemáš manžela, deti, prácu, prečo potom žiješ u mňa, keď si taká dospelá, ako tvrdíš.“ (s. 41).

Zbierku uzatvára Veronika v poviedke, ktorá si síce zachováva hektickú verbalizáciu, mení sa však naračná optika z prvej osoby na tretiu. Dej príbehu sa prinavracia k Laurinmu modelu z hľadiska neovládateľného libida. Mladé dievča trávi čas na frankofónnej internetovej zoznamke, matku presviedča, že si zlepšuje cudzí jazyk, popritom virtuálne randí s Christophom, Ricom, Davidom, Momom, Sahibom, Alim, Fatahom, Didierom, Nicom, Thomasom, Yanickom, Sébastienom alebo Patrickom: „vždy najprv napíše, že áno, kľačí pred ním, áno, fajčí ho a strašne jej to chutí“ (s. 139). Kybernetická promiskuita preráža do naozajstného sveta a speje do otvoreného konca, nadchádzajúcej schôdzky s kamionistom, ironizovaným symbolom mužnosti. Tematizovanie rizika sociálnych sietí rezonuje v desivo fraškovitom obraze: „Svetlana líže zmrzlinu (...), ak tomu správne rozumiem, ideš na stretnutie s nejakým chlapíkom, o ktorom vieš jedine to, že má červený kamión a chce ťa pretiahnuť“ (s. 156).

Autorka v týchto piatich prozaických textoch, ako i v predchádzajúcej tvorbe, sústredene sonduje ženské postavy trpiace chybovým vnímaním skutočnosti a konaním v nej. Opätovne ich umiestňuje do bežných medziľudských situácií, aby vytvorila konšteláciu, pomocou ktorej sa snaží exponovať to, v čom totálne zlyhávajú. Za svoje abnormálne reakcie totižto v princípe nemôžu, keďže sa nezriedka nedajú ovládať vôľou, a tak v nepochopení vlastných obmedzení, pod vplyvom iných škodlivých faktorov, zostávajú uzavreté a stratené vo svojich mentálnych matriciach. Abstrahujúc z prípadu Veroniky čakajúcej na nákladiak s pochybným osadenstvom, všetky sa obdobným spôsobom rútia pod pomyselné kolesá valiacej sa reality.

[Dobrakovová, Ivana: Matky a kamionisti. 1. vydanie. Bratislava : Marenčin PT, 2018. 160 s. ISBN 978-80-569-0041-3.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Anamnéza vedomia podľa Dobrakovovej. In Rozum. ISSN 2644-4631, 2019, roč. 1, č. 2, s. ?.