Zlá kniha o zlom Jánošíkovi

Nie je špecifikom slovenskej ľudovej kultúry, keď štatút hrdinu získava osoba mimo zákona. Podobne ako baroková slovesnosť vytvorila z Juraja Jánošíka symbol boja za sociálnu spravodlivosť, aj jeho francúzsky súčasník Cartouche okrádal boháčov a rozdával ich majetok medzi chudobnými vrstvami. Rovnako altruisticky sa podľa anglických balád správal už svetovo najpopulárnejší zbojník Robin Hood na sklonku stredoveku. Skutočný život takýchto banditov však nebol natoľko zásadový.

Román Jánošík od Mariany Čengel Solčanskej vychádza práve z tejto premisy. Členov lúpežného gangu okolo ústrednej postavy totiž neženie uvedomelá nevoľnícka rebélia voči feudálnemu zriadeniu, ale niečo oveľa prízemnejšie: „Uhorčíkova brutalita ho priťahovala, jeho nízkosť sa ako neviditeľnými tykadlami dotýkala Jurišovej najhlbšej podstaty“ (s. 131). Autorka v doslove preto správne podotýka, že treba rozlišovať medzi historickými faktmi a legendami, o ktoré neskôr v romantizme opierali štúrovci svoj národnoemancipačný program.

Cieľom knihy je teda spracovať zvolenú látku bez zvyčajného etnofolkórneho pátosu, ako spoločenskú drámu, s dôrazom na vzťah doby a jednotlivca. Takáto priam apokryfná adaptácia Jánošíkových osudov, ktorá vychádza z dejinných reálií a nie z básne Jána Bottu, by mohla byť produktívna, žiaľ, rukopis Čengel Solčanskej ju o tento potenciál pripravil.

Ak spočiatku badať snahu o navodenie politickej atmosféry na prelome sedemnásteho a osemnásteho storočia, po úvodnej kapitole, zameranej na krvavý súdny proces v Prešove s prívržencami Imricha Thökölyho, sa príbeh ďalej začne nekontrolovateľne sústreďovať na priebeh stavovského povstania pod vedením Františka II. Rákócziho. Jánošíkova pasívna prítomnosť potom vo viac než tretine knihy pôsobí úplne zbytočne, hoci je jej protagonistom. Autorka ho navyše krkolomne inštaluje po boku veľkej histórie: „na rozdiel od neho prežije jeho bratranec Matej Bel plný a plodný život a stane sa najväčším uhorským encyklopedistom” (s. 94).

Napriek tomu, že Čengel Solčanská v spomínanom doslove predstavuje zoznam naštudovanej literatúry, aby potvrdila svoju dôslednosť pri vykresľovaní dejín, uvedený príklad beletristickej licencie na predstavivosť jej pokusy skôr neguje. Iná ukážka: „Veď sme tu doma, okolo nášho kostola, v našich vysokých domoch s renesančnými portálmi“ (s. 17) – hovorí mešťan Zimmermann v roku 1687, používajúc kultúrovedný termín, ktorý sa objavil až o takmer tri storočia neskôr v práci historika Jula Micheleta.

Problémom textu je tiež samotný štýl jazyka. Autorka chce byť prostredníctvom neho dobovo vierohodná, siaha tak po knižných slovách, aby vyvolala príznak archaickosti: „Dúchla si na prsty, oziabali ju“ (s. 168). Takéto neprirodzené výrazy však nesystematicky mieša s dikciou dnešného subštandardu: „Asi sa jej s tým nepriznal, ináč by mu dala vypiť otravu na potkany a necmúľala by mu vtáka.“ (s. 73 – 74).

Román v konečnom dôsledku nie je vôbec kontroverzný, nebúra žiadne domáce mýty, presne naopak, charakterizuje ho konvencia a bulvárnosť masovej produkcie. Čengel Solčanská iba nahradila vyprázdneného maskota nacionalizmu gýčovitým archetypom zlého chlapca, ktorého delikventské správanie koreluje s aurou telesnej príťažlivosti: „Keď ho pobozkala na kútik prísnych úst, odrazu sa odtiahol, zodvihol ju, akoby nevážila nič, položil ju pod seba a vzal si ju tak náhlivo, akoby sa jej potreboval čo najskôr zbaviť.“ (s. 188). Ak autorka mala zámer vyjadriť sa k otázke sexuálneho zneužívania, je jasné, že takýmito opismi harlequinskej erotiky či parodickej pornografie sa od neho dosť vzďaľuje.: „Očami ich porátala, a keď zbadala, koľkí na ňu čakajú, od strachu sa rozštikútala.“ (s. 198).

Nielen Jánošík si láme hlavu: „Skúšal sa rozpomenúť, kedy sa to udialo, tá čudesná premena v jeho vnútri.“ (s. 98). Psychologický prerod z miništranta na kuruckého vojaka a následne krutého kriminálnika v knihe akosi chýba. Možno tým impulzom malo byť osobné tajomstvo, že sám bol obeťou pedofilného kňaza, ale senzáciechtivý jazyk opätovne nezvláda uniesť takúto závažnú tému: „Vrtík sa ho už nespytoval, či sa mu sníva o dievčatách, či sa dotýka svojho údu, či nešpehoval matkinu alebo sestrinu nahotu, či ho nevzrušuje párenie sa oviec, či neochutnal svoje semeno.“ (s. 45).

Čengel Solčanská preniesla i do tohto románu zásadné nedostatky v kompozícii a s kategóriou autenticity, ktoré sú typické pre jej doterajšiu literárnu a scenáristickú tvorbu. Zdá sa, že v nej majú značnú prevahu privysoké ašpirácie vyrovnať sa s minulosťou vlastného národa než kvalita umeleckého prevedenia. Talent na výber sugestívneho námetu predsa len nestačí.

[Mariana Čengel Solčanská (2019). Jánošík. Bratislava: Ikar. 296 s. ISBN 978-80-551-7032-9.]

Vyšlo v Rozume.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius (2019). Zlá kniha o zlom Jánošíkovi. In Rozum. ISSN 2644-4631, roč. 2, č. 6, s. 34-35).