Geopolitické vízie z geopatogénnej zóny

Sivý dym, podľa ktorého je i kniha od Ziemowita Szczereka pomenovaná, sa pomaly rozlieza z východnej Európy do strednej. Tento zvláštny úkaz právom vzbudzuje obavy: ohýba skutočnosť, zahráva sa so zákonmi časopriestoru a v ľuďoch zanecháva vážne psychické traumy, ak vôbec kontakt s ním prežijú. Námet, akoby vystrihnutý z novely Hmla od Stephena Kinga či románu Anihilácia od Jeffa VanderMeera, má však v podaní poľského autora úplne inú úlohu – prvky hororu a vedeckej fantastiky sú iba kulisami pre geopolitickú reportáž o etnickom nacionalizme.

Stačí si predstaviť, keby severoatlantická civilizácia skolabovala: Spojené štáty vystúpili z NATO; na troskách EÚ vznikla oveľa menšia Nová Európa, pravdepodobne tvorená krajinami Beneluxu, časťou Škandinávie a zvyškom Nemecka; lebo Rakúsko sa spojilo s Bavorskom; zo severného Talianska sa sformovala Padánia; Maďarsko anektovalo juh Slovenska; Poľsko sa zasa rozdelilo na dva útvary s centrami v Krakove a Varšave, nehovoriac o separatistických republikách v Pomoransku a Sliezsku. Ani ďalej netreba vypočítavať všetky tieto iredentistické a revanšistické prekresľovania máp, ktoré so sebou neprinášajú nič iné, len konflikt a utrpenie. „Nema vyše Haaga“ (s. 38) – Haag už neexistuje, vystihuje v srbčine situáciu umierajúci kosovský policajt s rozpáraným bruchom.

Gonzo sci-fi

No Szczerek nedramatizuje. Aj obrazmi balkánskych genocídnych sklonov zachytáva „prerod národnej myšlienky na komédiu“ (s. 10) a prostredníctvom hlavného hrdinu ju podrobuje prísnej kritike. Tým je Marcin Szreniawa, vojnový novinár z polovice dvadsiateho prvého storočia, v podstate však autorovo zveličené alter ego. Oboch totiž fascinujú oblasti zahalené a ohrozované oným dymom – postavu doslova a autora ako metaforu východoeurópskej duchovnej zaostalosti, symbol „divých slovanských krajín“ (s. 113), tvrdohlavo odmietajúcich progres a slobodu v mieri.

Prítomnosť fiktívneho protagonistu síce potvrdzuje, že ide o román, ale poetika reportážnej literatúry znovu navracia do textu samotného Szczereka, ktorého predchádzajúca tvorba sa otvorene hlási ku gonzo žurnalistike. Sivý dym je tak rovnako beletriou, ako i dokumentom, kde sa miesia fakty s fabuláciou, až vytvárajú jednoliate spojenie medzi silne subjektívnou výpoveďou a pertraktovanou realitou, vychádzajúc z téz Američana Huntera S. Thompsona, otca takéhoto štýlu písania. Autor, pravdaže, túto metódu rozvíja o svojskú kultúrnu skúsenosť.

Poľský komplex

Nepoľské čitateľské publikum zo strednej Európy iste prekvapí poľská politická optika, s akou nazerá na tento región, neprirodzená pre rakúsko-uhorskú tradíciu a nemeckú autoritu, blúzniaca o Medzimorí, akejsi federácii od Fínska a Pobaltia po Balkán, vrátane Ukrajiny, samozrejme, pod dominanciou Poľska, ako si ju vysníval po prvej svetovej vojne autoritársky maršal Józef Piłsudski. Toto je odvrátená tvár zakomplexovanej krajiny, ktorá svoju vyprázdnenú veľkosť manifestuje falicky, napríklad sochou Krista Kráľa v mestečku Świebodzin, najvyššou na svete, prekonávajúcou tú nad Riom de Janeiro: „Iba napínanie svalov a krik, nič viac.“ (s. 182). Szczerek sa takouto cestou nepriamo vysmieva z konkrétneho ultrakonzervatívneho populizmu, reprezentovaného vládnou stranou svojej súčasnosti – Právom a Spravodlivosťou, a zároveň sa obáva postupného rozkladu ústavnej demokracie: „keď sa začali diať veci, armáde sa veľmi nechcelo brániť liberálov“ (s. 304).

Zdá sa, že Poľsko je samo pre seba bublinou, trpiace na megalomániu a mesianizmus, s túžbou vyrovnať sa Francúzsku a Nemecku, a za každú cenu priniesť vlastnú verziu európskej idey, o ktorú nikto naozaj nestojí. Szczerek tiež parodicky poukazuje, že ani táto antizápadná poľskosť nie je ucelená, no vnútorne rozpoltená. Preto sa varšavské zriadenie v Mazovsku hrdo priznáva k slovanským koreňom: „my synovia tejto zeme, nízki, územčistí, guľatí ako zemiaky.“ (s. 302). Preto sa krakovský štátik v Malopoľsku honosí skratkou SPQRP, Senatus populusque Res publica Polonica, gýčovito preberajúc odkaz latinskej antiky, vzkrieseného Ríma: „Všetko vymaľované nabielo, ale biele to nikdy nebolo.“ (s. 103). Autor opätovne pracuje s motívom sivastej fádnosti, farbou smogu, toho tajuplného dymu a postkomunistického východu.

Východ verzus Západ

Kým Slovensko vracia úder Maďarsku vypustením vodného diela v Gabčíkove a obnovuje Veľkú Moravu, chybne vyklonovaný cár Peter zasadá na trón impéria s názvom „Svätý spoločný priestor, Sovietsko-Rusko-Východoslovansko-Samojedzko-Mordvínsko-Jakutsko-Tat[á]rsko-Čečensko-Kaukazsko-Altajsko-Evenská a iná jednota“ (s. 310). Absurdita vyplývajúca z týchto preexponovaných národnoštátnych záujmov len umocňuje ich bezvýznamnosť, najmä na počiatku hypertechnologického milénia, ktoré sa malo prinajmenšom z posledných stopäťdesiatich rokov poučiť a uvedomiť si, kam môže dospieť dobre živený kult etnickej nadradenosti: „Zabíjali, vraždili, rezali, sekali.“ (s. 311).

Szczerekovi sa však dá vytknúť preceňovanie Západu, ktorému sa vraj z nacionalizmu „už, našťastie, podarilo nejakým spôsobom vyhrabať“ (s. 46). Azda nedôslednosťou dochádza k nechcenej skratke, že v tomto civilizačnom okruhu je všetko v poriadku, hoci román vyšiel pôvodne v roku 2018, keď prezidentský program Donalda Trumpa, otázka brexitu a úspech krajne pravicových hnutí na lepšej strane starého kontinentu by skôr svedčili o výskyte pomyselného Sivého dymu aj mimo svojich tradičných zón. Je zrejmé, že autor zohľadňoval humanisticko-osvietenské dedičstvo tolerancie a úcty k rozumu, iba ho odkomunikoval veľmi tézovite. Má, pochopiteľne, absolútnu pravdu v tom, že tieto hodnoty v užšej strednej Európe, teda Vyšehradskej skupine, niektoré garnitúry vulgárne spochybnili. Vzhľadom na to si zvolil žánrovú formu dystopickej karikatúry, aby zvýraznil nebezpečenstvo ich možného zániku. „Teraz, keď boli mŕtvi, boli to mŕtvi ľudia“ (s. 215) – znie posolstvo pre ešte živých, uprednostňujúcich národnostnú či náboženskú nálepku pred univerzálnym človečenstvom.

[Szczerek, Ziemowit (2019). Sivý dym. Banská Bystrica: Literárna bašta. 344 s. ISBN 978-80-9944-00-9.]

Vyšlo v Kapitáli.

Pôvodný zdroj | Jílek, Peter F. 'Rius: Geopolitické vízie geopatogénnej zóny. In Kapitál. ISSN 2585-7851, 2020, roč. 4, č. 8, s. 24.